Stanislav Filko

Stanislav Filko (* 15. jún 1937, Veľká Hradná – † 23. október 2015, Bratislava) bol slovenský maliar.

Stanislav Filko
slovenský maliar
Narodenie	15. jún 1937 Veľká Hradná, Slovensko
Úmrtie	23. október 2015 (78 rokov) Bratislava, Slovensko
Biografický portál

Patrí k výrazným predstaviteľom prúdu neoavatgardného hnutia na území Česko-Slovenska, nadväzujúceho na radikalitu medzivojnovej avantgardy ako najvšestrannejší autor slovenského neo-avantgardného výtvarného umenia v zmysle radikálneho prístupu ku klasickým médiám obrazu a sochy, ústiacim v intermediálnom prístupe a prácou s novou podobou objektu (diela/asambláže Oltáre súčasnosti 1963 – 1965, ďalej Dedko - babka počúvajú rádio, 1965), priestorového umenia inštalácie (environment Poézia o priestore a kozme, 1967 – 1968, taktiež Katedrála humanizmu, 1968). V súčasnosti je považovaný za významného predstaviteľa konceptuálneho prístupu v umení, mnohé z jeho nerealizovaných projektov majú utopický charakter (zodpovedajúci myšlienkam neoavantgardného umenia 60. rokov 20. storočia)[1]. Témy jeho diel boli výrazne opvlyvnené vtedajším technologickým pokrokom : dobývanie vesmíru, posuny v konceptuálnom nazeraní na maľbu Biely priestor v bielom priestore (1973 - 1974, spoluautorstvo s Milošom Lakym a Jánom Zavarským). Vypracovanie vlastného vizuálneho systému (mentálneho) modelu piatich dimenzií. Stano Filko svetové a dejinné pohyby nasával intuitívne, svoje ideové témy reflektoval tiež intuitívne v kontexte tak, ako sa paralelne rozvíjali mimo hraníc socialistického Československa vo filozofii a v umení. V roku 2018 vydala Slovenská národná galéria výpravnú monografiu s názvom Stano Filko 1., ktorá reflektuje jeho tvorbu medzi rokmi 1963 - 1981 (do jeho emigrácie do Nemecka, neskôr do USA) [2]

Tvoril a multimediálne – kresba, grafika, koláž, maľba, objekt, reliéf, asambláž.

V priebehu jeho štúdia a tiež po ukončení pracoval na figurálnych kompozíciách s postkubizujúcim rukopisom. Tieto práce potlačil do expresívnej a prirodzenej pozície, v ktorej uskutočnil deštrukciu plátna. Do plátna vystrihoval veľké i malé diery, pomocou ktorých narušil jeho štruktúru, ale aj kompozíciu diela. Počas celého svojho života sníval o dokonalosti a integrácii a týmto spôsobom načrtol neschopnosť vnímať komplexnosť vesmíru a celistvosť sveta.

Na začiatku 60. rokov prišiel s popieraním klasických výtvarných hodnôt. Dnes odborne vysoko cenené asamblážové reliéfy, 30 oltárov súčasnosti, vytvoril v rokoch 1964 – 1965. Predstavil ich na výstave Obydlia súčasnosti a skutočnosti v Prahe, v galérii na Karlovom námestí. Je to voľne prepojená edícia objektov, kde sa stretávajú najzákladnejšie ľudské potreby a pudy. Obrázky vyjadrujúce žiadostivosť po moci a sexuálnu túžbu sa voľne zmiešavajú na objektoch vo forme oltárov. Nahé a polonahé ženy na fotografiách, konzumný tovar, reklamy z časopisov a lacných púťových obrázkov vytvárajú v spleti so zrkadlami a klincami príťažlivý objekt lacnej pozornosti. Tieto asambláže mali funkciu fetišov a používali sa na estetické kontemplácie.

Relatívne skoro začal s happeningom (s A. Mlynárčikom), akciou, konceptuálnym umením  a environmentom. V priebehu tvorby sa tvarovala aj jeho osobná mytológia a kozmologický koncept.[3]

V rokoch 1965 – 1970 vytvoril sto diel, grafík, happeningov, objektov, manifestov, dokumentácií, akcií a iných umeleckých činov, ktoré nazval napr. prospektart, environment, projektart, mapy, asociácie atď. Filko čerpá z tvorby Marcela Duchampa: tvorba je surovým dielom kolektívneho vyjadrovania. Umenie pomenoval ako vizuálnu komunikáciu a pochopil hodnotu vizuálnej informácie.

Spolu s Z. Kostrovou a A. Mlynárčikom napísal manifest Čo je HAPPSOC? S A. Mlynarčíkom vytvoril HAPPSOC I. a HAPPSOC II. V manifeste Úvahy o prostredí (1966) stručne vymedzuje svoje vnímanie priestoru a naznačuje začiatky vlastnej filozofie. Svoju interaktívnu inštaláciu opísal v úvahe Univerzálne prostredie (1966 – 1967). Bol spoluautorom manifestu Biely priestor (1973 – 1974), v ktorom išlo o myšlienku nekonečného priestoru a jeho výklad pomocou čistej senzibility.

V 80. rokoch 20. storočia, po emigrácii do USA, a počas pobytu v New Yorku sa venoval maľbe v duchu v tom čase celosvetovej maliarskej estetiky neoexpresionizmu a gestickej abstrakcie.

V neskoršom období sa venoval farebnej redukcii diel, v ktorých biela vyjadruje absolútnu duchovnosť. Svoju tvorbu začal rozdeľovať od polovice sedemdesiatych rokov na tri hlavné prúdy, ktoré symbolicky vyjadroval farbami, slovenskou trikolóru. Červená vyjadrovala biológiu, modrá kozmológiu a biela absolútnu duchovnosť.