Spájka

Spájka je kov, alebo eutektická zliatina kovov, topiaca sa pri nízkej teplote, určená k pevnému spájanie materiálov z iných kovov. Spájanie pomocou spájky sa nazýva spájkovanie. Spájky sa podľa pracovných teplôt (rozhranie je zhruba okolo 450 °C) delia na mäkké a tvrdé.

Spájkovačka

Mäkká spájka nachádza najväčšie uplatnenie v elektrotechnike a elektronike, kde zaisťuje pevné vodivé spojenie súčiastok. Je ale tiež používaná pre spájanie medených potrubí, pozinkovaných plechov, letovanie konzerv, hudobných nástrojov a pre mnoho ďalších aplikácií.

Najbežnejšími druhmi spájok sú cínová a olovená spájka, čo sú zliatiny cínu a olova v pomere 2:1. V jemnej mechanike sa ako spájka niekedy užíva tiež striebro.

Pre strojné i ručné spájkovanie mäkkými spájkami v elektronike sa podľa odporúčania smernice Európskeho parlamentu a Rady č.2002 / 95 / ES (neskôr RoHS) cca od roku 2002 presadzuje spájka s nízkym obsahom (okolo 0,3 - 0,5 %) olova, primárne z ekologických dôvodov. Výnimky platia pre spájkovanie v medicíne, letectve/kozmonautike, vojenstve a čiastočne v automobilovom priemysle. Tieto zliatiny totiž vykazujú horšie vlastnosti (pevnosť, únavová odolnosť/rýchlejšie starnutie závislé od okolitej teploty, horšiu vzlínavosť, riedko tzv. cínový mor, samovoľný vznik a rast skratovacích vlákien (tzv. whiskerov), všeobecne potreba vyšších spájkovacích teplôt, nepriaznivé interakcie s niektorými kovmi (intermetalické zliatiny na rozhraní spájkovaných materiálov, narastajúce v závislosti od okolitej teploty a času)) ako spájky s obsahom olova. Väčšinu nepriaznivých javov možno eliminovať použitím vhodných technologických postupov a zliatinu samotnú sa darí vylepšovať rôznymi prísadami (napr. irídium) ale súhrnných charakteristík "olovených" spájok sa zatiaľ nedosiahlo.

Pre spájky s nízkym alebo žiadnym obsahom olova sa vžilo - dosť zavádzajúce - označenie PBF zliatiny (písmeno F je odvodené od "free", nie je to teda označenie chemického prvku).