Smrť Panny Márie (Caravaggio)

Smrť Panny Márie je najväčším oltárnym obrazom Caravaggia a pôvodne bol určený na hlavný oltár karmelitánskeho kostola Santa Maria della Scala v rímskej štvrti Trastevere. Kostol postavený v roku 1593 stál v jednej z najchudobnejších rímskych štvrtí a preto ho navštevovali predovšetkým ľudia z najnižších spoločenských vrstiev. Spolu s priľahlým kláštorom Casa Pia sa stával útočiskom najmä bezbranných žien a dievčat, týraných a často nútených k prostitúcii. V roku 1597 sa jeho správcom stal Laerzo Cherubini, ktorý okolo roku 1606 objednal u Caravaggia oltárny obraz s námetom skonu Panny Márie.

Caravagiovi bola zverená neľahká úloha. Okolo posledných dní života a smrti Panny Márie sa totiž v priebehu stáročí nazhromaždilo množstvo legiend, ale koncom 16. storočia, kedy sa kládol dôraz na historickú presnosť, boli mnohé z nich zavrhnuté. Predovšetkým sa zdôrazňovala Máriina ľudská podstata a s ňou súvisiace utrpenie pozemskej ženy. Cirkev vyhlasovala, že „Mária zomrela ako obyčajná smrteľníčka a ohľadne smrti Božej matky neexistujú žiadne pochybnosti, pretože je jasné, že mala ľudskú prirodzenosť a teda rovnako prežívala aj ľudskú nutnosť smrti.“

Navzdory cirkevnému podaniu tejto udalosti Caravaggio čerpal zo starých záznamov v Zlatej legende, kde sa uvádza, že pri Máriinom skone apoštoli, vtedy rozpŕchnutí po celom svete, boli zázračne prenesení k jej smrteľnému lôžku v Jeruzaleme. Vtedy sa tu zázračne zjavil i jej syn, pripravený preniesť jej dušu do večnosti. Caravaggio však príbeh podal celkom svojsky. Predovšetkým z neho vylúčil čokoľvek božské, ktoré doteraz na obrazoch s týmto námetom dominovalo – žiaden zbor anjelov nespieva Márii na poslednej ceste; ani jeden pohľad nesmeruje do nebies a nepozerá na onen svet; žiaden náznak Božej pomoci nepresvetľuje atmosféru hlbokého žiaľu.

Ako viackrát predtým i neskôr, udalosť je zasadená do súdobých reálií: prostredie tvorí úbohá ponurá izba s trámovým stropom, holými stenami a hrubou červenou stoličkou. Jednoduchosť miestnosti narúša jedine obrovský ťažký tmavočervený záves visiaci zo stropu. Na drevenom lôžku leží Máriino telo oblečené netradične v červenom odeve, pripomínajúcom šaty jednoduchých pracujúcich žien z Trastevere. Jednoduchosť je očividná aj z Máriinej bledej tváre, rúk a bosých nôh. Celá postava Márie je odrazom života miestnych ľudí. Hovorí o pustote, bezútešnosti a neodvrátiteľnej istote smrti.

Napriek tomu má obraz v sebe náznak vznešenosti, ktorá ho povznáša nad životnú realitu a robí z neho skutočne hlboko religiózne dielo. Máriina pravá ruka, spočívajúca na nafúknutom bruchu, dojemne pripomína obranné gesto tehotnej ženy, chrániacej svoje očakávané dieťa. Očakávaným dieťaťom je Ježiš, Boží syn, vykupiteľ hriešneho ľudstva.

Okolo Máriinho lôžka sú zhromaždení trúchliaci apoštoli. Spolu s nimi divák prežíva chvíle smrteľnej úzkosti a ľudského smútku. Už samotná vážnosť apoštolov, prosto odených do ťažkých látok, prispieva k dojmu dusivej a smútkom naplnenej atmosféry interiéru. Smútok však strieda nádej, že, vychádzajúc z kresťanského presvedčenie, smrť nie je koniec, je iba prechodom z jedného sveta do druhého. Na obraze má nádej podobu svetla, akéhosi Božského mystéria, ktoré sa zhora vlieva do miestnosti cez neviditeľný otvor a ožaruje Máriinu hlavu ovenčenú jemne naznačenou tenučkou svätožiarou.

Po dohotovení diela však nasledovala katastrofa. Umelcovo svojské podanie sa u zadávateľov stretlo s ráznym odmietnutím. Karmelitáni nevideli v diele dojemné rozjímanie o žiali a smrti. Viac ako námet ich zaujala osoba Panny Márie, v ktorej spoznali miestnu prostitútku, ba čo viac, Caravaggiovu milenku. Podľa nich jej telo s nafúknutým bruchom svedčilo o nejakej chorobe. Boli otrasení touto „nehanebnosťou“ ako aj výjavom, na ktorom absentoval čo i len náznak dôstojnosti. Nepopierali umelecké kvality diela, no pre „necudnosť a nedostatok slušnosti“ ho odmietli a u benátskeho umelca Carla Saraceniho si objednali náhradu.

Jeden z Caravaggiových „najrevolučnejších“ obrazov otriasol základmi vekmi zaužívaných výtvarných konvencií. Pre cirkevné kruhy bola Panna Mária kráľovnou nebies, kedy by mala byť zobrazovaná s najväčšou velebnosťou pri zachovaní slušnosti a pri maľovaní jej smrti by sa mal umelec starostlivo vyhýbať akýmkoľvek apokryfným prameňom.

Caravaggio vzhľadom na uvedené okolnosti nenašiel pre svoj obraz kupca. Napokon ho pre svoju súkromnú zbierku získal mantovský vojvoda Vicenzo Gonzaga, a to na radu Rubensa, fascinovaného obrazom, jeho námetom i technikou prevedenia šerosvitu. V roku 1628 bol obraz spolu s ďalšími dielami z vojvodovej zbierky predaný anglickému kráľovi Karolovi I. Po jeho smrti sa prostredníctvom istého francúzskeho kupca dostal z Anglicka na kontinent, kde ho neskôr získal kráľ Ľudovít XIV. Z kráľovských zbierok sa sa dostal do galérie Louvre.

Autoportrét

Prehľadný zoznam obrazov Caravaggia pozri Zoznam Caravaggiových diel

• G. Lambert, Caravaggio, Taschen/Nakladateľstvo Slovart, Praha, 2005, ISBN 80-7209-750-4
• H. Langdonová, Caravaggio, BB art, Praha, 2002, ISBN 80-7257-898-7