Seredský kaštieľ

Z roku 1850 pochádza veľmi cenný podrobný inventár vnútorného zariadenia kaštieľa, ktorý vznikol ako dôsledok finančných problémov vtedajšieho majiteľa Karola Esterházyho. Zachytáva 64 miestností a chodieb kaštieľa. Hlavnými reprezentatívnymi priestormi boli tzv. Letný salón, Letná obývačka (Salón), ďalej Žltý a Knižničný salón, v ktorom sa nachádzalo 1032 titulov kníh, Grófkina obliekáreň ladená do čiernej farby a Grófska spálňa ladená do hnedej farby mahagónu, Strieborná izba, v ktorej mali svoje miesto servisy, krištáľ a strieborné príbory. Súpis pokračoval herňou, spálňami a hosťovskými izbami a izbami služobníctva s pomerne jednoduchým vybavením a povalami. Bohužiaľ vnútorné zariadenie kaštieľa sa až na niekoľko výnimiek nezachovalo. Podobný osud mala aj knižnica. Pravdepodobne po 2. svetovej vojne skončila v zberniach starého papiera a v kotolniach.[1]

Seredské panstvo v roku 1912 odkúpil barón Henrich Ohrenstein, ktorý zomrel v júli 1919. Dedičom na čele s jeho synom Jurajom bol park aj s kaštieľom, vzhľadom na zmeny po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, definitívne pririeknutý až v roku 1925. Zároveň boli stanovené podmienky jeho vlastníctva – napr. majiteľ musí zachovať jeho pôvodné umelecké zariadenie, sprístupniť park širokej verejnosti a pod. Členovia rodiny Ohrenstein sa hlásili k židovskej národnosti a preto sa ich dotkli aj protižidovské opatrenia v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. V roku 1941 prevzal ich majetok do svojej správy Štátny pozemkový úrad v Bratislave, ktorý ho v októbri roku 1942 odpredal Študijnej základine za 4 milióny korún. Budova bola vo veľmi zlom stave, lebo v posledných rokoch nebola trvale obývaná a udržiavaná. V septembri 1944 sa do kaštieľa nasťahovali nemeckí vojaci, ktorí spustili lavínu pustošenia kaštieľa. Tú dokončila ruská armáda. V kaštieli si zriadili poľnú nemocnicu. Drevenými časťami zariadenia, parketami a vzácnymi knihami kúrili. V parku vyrúbali vzácne stromy. Skazu dovŕšili miestni obyvatelia. Za 8 dní vyrúbali 5 ha agátového lesa. V októbri 1948 pripadol celý majetok štátu. Kaštieľ bol v roku 1949 pridelený novozriadenému okresu Sereď. Časť priestorov využívala aj mládež ako divadelnú sálu. V druhej polovici 50-tych rokov bol v časti parku postavený amfiteáter. Po zrušení okresu Sereď časť priestorov obsadila v roku 1962 Stredná odborná škola Niklovej huty a od roku 1968 Dom detí a mládeže. Divadelná sála sa v roku 1969 premenila na zámockú vináreň. V tomto období bola budova kaštieľa i park dobre využité a relatívne dobre udržiavané. V 80-tych rokoch sa mala uskutočniť generálna obnova kaštieľa a historického parku. V roku 1986 sa začalo s rekonštrukciou kaštieľa, ale v roku 1993 prešiel do majetku mesta, ktoré o neho úplne stratilo záujem. Archeologický výskum, ktorý začal v roku 1983, sa nedokončil a archeologické plochy boli v roku 1995 zahrnuté zeminou. Mesto sa snažilo predať kaštieľ za korunu ale nikto ho nechcel. V roku 2004 mesto založilo vlastné Mestské múzeum, v ktorom sú vystavené predmety nájdené pri archeologickom výskume, a za odbornej pomoci Občianskeho združenia Vodný hrad začína pripravovať projekt reálneho využitia seredského kaštieľa (2007).[1]

Vlastníkom kaštieľa je aj naďalej mesto Sereď, ktoré hľadá cesty ako získať prostriedky na jeho rekonštrukciu. Okrem neustálych žiadostí o dotácie cez eurofondy a ministerstvo kultúry zriadilo mesto Sereď v roku 2019 dobrovoľnú zbierku cez transparentný účet.[3]