Sceloglaux

Sceloglaux (Kaup, 1848), po slovensky sovka, je vyhynutý rod z čeľade sovovité (Strigidae) s jediným druhom sovka smejivá[1] (S. albifacies). Boli známe dva poddruhy: Sceloglaux albifacies albifacies (Južný ostrov a Stewart Island) a Sceloglaux albifacies rufifacies (Severný ostrov), aj keď niektorí vedci pochybujú o platnosti poddruhu rufifacies. Merala vyše 350 – 400 mm a vážila 0,6 kg[2]. Poddruh S. a. albifacies bol mierne väčší ako S. a. rufifacies. Sfarbenie S. a. albifacies bolo primárne žltohnedé, tvár bola čiastočne biela. Pri poddruhu S. a. rufifacies sa tvár vyvinula hrdzavo hnedá.[3] Hlava bola guľatá a nemala nabok odstávajúce „uši“. Sovka obývala suchšie oblasti, skalnaté útvary, okraje lesov a krovín, otvorenú krajinu.[2] Sovka hniezdila medzi augustom a októbrom na skalných rímsach. Znášala 2 biele guľaté vajíčka (44 – 51×38 – 43 mm).[4]

sovka smejivá

Sovka smejivá
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Sceloglaux albifacies
(G. R. Gray, 1844)
Synonymá
Sceloglaux rufifacies (Buller, 1904)

Mapa pôvodného rozšírenia sovky smejivej

██  Vyhynutá

Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
 Biologický portál

Už počas európskej kolonizácie bola sovka vzácnym druhom. Nebola dobrým letcom, veľa času trávila na zemi, kde lovila iné druhy vtákov.[5] Sovka vyhynula následkom ničenia biotopu a introdukciou nových predátorov, s poklesom populácie od 40. rokov 19. storočia. Posledný záznam o existencii sovky smejivej sa uvádza k roku 1889 pri S. a. rufifacies a k roku 1914 pri S. a. albifacies,[6] kedy bol nájdený mŕtvy exemplár. Existujú však nepotvrdené záznamy, a to až do 60. rokov 20. storočia.[3] Jediné fotografie týchto vtákov vo voľnej prírode pochádzajú z roku 1909 od bratov Parrovcov z južného Canterbury.[5]

Referencie
  1. Slovenské mená vtákov - vtakysk [online]. sites.google.com, [cit. 2019-06-19]. Dostupné online.
  2. WEICK, Friedhelm. Owls (Strigiformes) (Annotated and Illustrated Checklist). [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2007. 350 s. ISBN 978-3-540-39567-6. S. 232.
  3. HUME, Julian P.; WALTERS, Michael. Extinct Birds. [s.l.] : A&C Black, 2012. 544 s. ISBN 978-1-4081-5861-6. (po anglicky)
  4. KÖNIG, Claus; WEICK, Friedhelm. Owls of the World. [s.l.] : A&C Black, 2008. 528 s. ISBN 978-0-7136-6548-2. S. 474 – 475.
  5. FULLER, Errol. Lost Animals (Extinction and the Photographic Record). [s.l.] : A&C Black, 2013. 256 s. ISBN 978-1-4081-7215-5. Kapitola Laughing Owl. (po anglicky)
  6. BirdLife International 2016. Sceloglaux albifacies. The IUCN Red List of Threatened Species 2016: e.T22689496A93232295. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2016-3.RLTS.T22689496A93232295.en. Downloaded on 19 June 2019.

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sceloglaux
  • Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Sceloglaux
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.