Sapirova-Whorfova hypotéza

Sapirova-whorfova hypotéza je hypotéza, že jazyk určuje spôsob, akým ľudia vnímajú okolitý svet a štrukturujú skúsenosť.

S touto zrejme najslávnejšou teóriou so základmi v jazykovom relativizme prišiel americký štrukturalistický lingvista Edward Sapir v 30. rokoch 20. storočia. Nechal sa inšpirovať zistením svojho učiteľa, slávneho antropológa Franza Boasa, ktorý si všimol, že indiánske jazyky sa značne odlišujú od indoeurópskych dokonca aj vo vyjadrovaniach rovnakých reálií. Sapir potom sformuloval hypotézu, podľa ktorej je poňatie reálneho sveta vystavené na jazykových zvyklostiach konkrétnej danej komunity, ktoré potom predurčujú určitý výber interpretácie reality – žijeme teda bez veľkej nadsázky v iných svetoch. So Sapirovou pracou prišiel do kontaktu Benjamin Lee Whorf, ktorý za neho suploval na univerzite, a následne jeho úvahy prehĺbil a radikálne rozpracoval. Názor väčšiny antropológov a lingvistov na ich závery, ktoré vošli do povedomia ako Sapir-Whorfova hypotéza, je však dnes skeptická, pretože myslenie nie je úplne redukovateľné iba na jazyk a rada významov môže byť vyjadrená neverbálnymi alebo mimojazykovými prostriedkami, ako je napríklad mimika, posunky, umenie, jazykový alebo situačný kontext apod.