Súostrovie Gulag

Samotný autor diela, Alexandr Isajevič Solženicyn, zažil hrôzy Gulagu na vlastnej koži. Autor sa do Gulagu dostal kvôli korešpondencii – vo svojich listoch kritizoval Josifa Stalina, vtedajšieho diktátora Sovietskeho zväzu, a v tej dobe kritizovanie vlády, vládcov a systému nebolo tolerované. Každý, kto sa zdal Orgánom, teda komunistom nebezpečný, bol podľa Solženicyna odvedený do sovietskych komunistických koncentračných táborov, ktoré boli neskôr známe pod názvom Gulag.[1]

V trilógii Súostrovie Gulag, alebo ako ju nazval samotný autor, v pokuse o umeleckú štúdiu nepíše len o svojich skúsenostiach, ale aj o skúsenostiach ľudí, ktorých tam stretol, alebo ktorí sa taktiež chceli zúčastniť pokusu o umeleckú štúdiu. Vo svojej knihe píše o jednoduchom procese zatknutia, vyšetrovania, mučenia, súdu, transportu do tábora a života v ňom.[2]

Zo Solženicynovho diela vyplýva, že podobné koncentračné tábory boli už aj pred vládou Stalina, že siahajú späť až k Leninovi (to on začal s masovými popravami, položil základy plánovanej ekonomiky, vytvoril Čeku a zaviedol koncentračné tábory, neskôr nazývané Gulag). Treba poznamenať, že väznice existovali aj pred nástupom boľševikov, len neboli až tak preplnené a nemučilo sa v nich ako za vlády komunistov.[3]

Alexander Isajevič Solženicyn strávil v GULAGu osem rokov svôjho života (1945 – 1953) a ďalšie tri roky vo vyhnanstve. Po prepustení napísal krátku novelu, Jeden deň Ivana Denisoviča.

Stalinovmu nástupcovi Nikita Chruščovovi táto novela prišla vhod. Sám ju chválil, pretože jeho cieľom bola destalinizácia, čo znamená, že chcel zmierniť pravidlá komunistickej idey. To sa mu aj podarilo – počas Chruščovovej moci získali sovietsky obyvatelia viac slobody, dokonca sa objavili prvé knihy o GULAGoch (ako napríklad aj Jeden deň Ivana Denisoviča). Počas tejto doby začne Alexander Solženicyn zbierať materiály k napísaniu najväčšieho diela vo svojom živote – k trilógii Súostrovie GULAG. [4]

V roku 1964 Chruščova nahradí Leonid Brežnev, ktorý znova nastolí tvrdé pravidlá. [5] Spisovatelia a publicisti, ktorí sa opovážili skritizovať komunistický systém, boli vyšetrovaní. Aj počas tohto obdobia však Solženicyn pracoval na trilógii, avšak v tajnosti. Keď sa o Solženicynovom plánovanom literárnom diele dozvedela KGB (sovietska tajná polícia), trilógia už bola napísaná a mala štyri kópie na rozličných miestach (jedna z nich bola dokonca prepašovaná do Francúzska v krabici od akvária). Solženicyn mal obrovské šťastie, totiž o písaní Súostrovia GULAG vedelo príliš veľa ľudí a nik ho nezažaloval (a udavačov bolo v tej dobe až-až). Ako povedal sám autor: „Stal sa malý zázrak.“ [6]

Štyri mesiace pred prvým vydaním knihy, v auguste roku 1973, KGB (sovietska tajná polícia) vypočúvala Jelizavetu Voraňanskaju, ktorá spolupracovala s Alexandrom Solženicynom na písaní Súostrovia GULAG. Tajná polícia ju sledovala a dostala sa k prvej kópií knihy. Jelizaveta Voraňanskaja mala rukopis spáliť v lese, lenže bolo jej ľúto sa ho zbaviť – a to sa jej stalo osudným. Po výsluchu doma spáchala samovraždu. Keď sa o tejto smutnej práce dozvedel Alexander Solženicyn, napísal predslov ku knihe a rozhodol sa, že ju čím skôr vydá.

Veľmi si želal, aby sa kniha po prvý raz vydala v Rusku, v jeho rodnej zemi, ale kvôli krutej cenzúre to nebolo možné. Prvýkrát vyšla vo Francúzsku, Paríži po rusky. Netrvalo dlho, a Súostrovie GULAG preložili aj do francúzštiny, nemčiny, či angličtiny. Po vydaní trilógie bol Solženicyn vyhostený zo Sovietskeho zväzu a do roku 1994 žil v emigrácii. [7]

Prvý slovenský preklad vyšiel v roku 1974 vo Švajčiarsku.[8]

Nový preklad vyšiel v roku 1991 už revidovanou a doplnenou formou.[9]