Roe v. Wade

Norma L. McCorvey (vystupujúca pod pseudonymom Jane Roe) bola slobodná tehotná žena usilujúca o potrat. Argumentovala, že počala počas znásilnenia a dovolávala sa práva na potrat z dôvodu uplatnenia 14. dodatku Ústavy USA. Texaský súd danú žiadosť, že na základe článku 1196, ktorý povoľoval interrupciu iba za účelom ochrany života matky, potvrdil. Spor Jane Roe sa následne dostal pred Najvyšší súd, ktorý pomerom 7:2 rozhodol, že texasky zákon porušil ústavu v zmysle dodatku 14.

Súd rozhodol, že: „...nesúhlasíme s tým, aby štát Texas na základe prijatia jednej z teórií života smel potlačovať práva tehotnej ženy. Každopádne opakujeme, že štát má dôležitý a legitímny záujem na zachovanie a ochranu zdravia tehotnej ženy (...) a že má i ďalší dôležitý a legitímny záujem na ochrane potenciálneho ľudského života. Význam oboch záujmov s postupujúcim tehotenstvom narastá a v určitom okamihu sa stáva naliehavým.(...) Za obrat k naliehavosti môžeme považovať približne koniec prvého trimestra. (...)To však znamená, že vo fáze tehotenstva pred „obratom k naliehavosti“ môže ošetrujúci lekár po konzultácii s pacientkou sám na základe vlastného úsudku rozhodnúť o ukončení jej tehotenstva bez toho, že by mal na toto rozhodnutie štát akýkoľvek vplyv.“[2]

Najvyšší súd teda rozhodol, že do skončenia prvého trimestra je interrupcia plne v kompetencii tehotnej ženy a štát nemôže do tohoto rozhodnutia žiadnym spôsobom zasahovať. Súd tiež rozhodol, že: „so zreteľom k dôležitému a legitímnemu záujmu štátu je okamih „obratu k naliehavosti“ daný schopnosťou samostatného prežitia. Dôvodom je predpoklad, že plod môže od tohoto okamihu zmysluplne žiť mimo matkinu maternicu. (...) Štát má záujem na ochrane života plodu, ktorý už dokáže žiť samostatne, môže pri jeho uplatňovaní dospieť k zákazu potratov v tomto období s výnimkou prípadov, kedy je uvedený zákrok nevyhnutný k zachovaniu života alebo zdravia matky.“''[2]

V spore Webster vs. Reproductive Health Services (1989) Najvyšší súd rozhodol, že zákon štátu Missouri, ktorý zakázal štátnym zamestnancom vykonávať potraty v nemocniciach platených z daní občanov, nie je protiústavný. Konkrétny štát únie teda môže zakázať financovanie potratov z peňazí daňových poplatníkov.[1]

V spore [[Planned Parenthood of Southeastern Pensylvania et. al. vs. Robert P. Casey et. al.]] (1992) bola napadnutá ústavnosť piatich ustanovení zákona štátu Pensylvánia o kontrole potratov z roku 1982. Napadnuté boli paragrafy, ktoré vyžadovali, aby žena žiadajúca o potrat udelila informovaný súhlas najmenej 24 hodín pred samotným zákrokom; splnomocnenie jedného z rodičov maloletej žiadateľky; nariadenie, že okrem výnimiek v zákone musí vydatá žena podpísať vyhlásenie, ktoré potvrdzuje, že o veci potratu informovala manžela, paragraf, ktorý definoval stav „medicínskej núdze“ a paragrafy obmedzujúce potratové kliniky. Najvyšší súd rozhodol, že uvedený zákon nie je v rozpore s ústavou, zároveň však potvrdil samotné právo na potrat podľa sporu Roe vs. Wade.[1]

Týmto sporom bolo potvrdené rozhodnutie v spore Hodgson vs. Minnesota (1990), kde sa jednalo o podobné ustanovenie s tým, že štát Minnesota stanovil 48-hodinovú lehotu.

V spore Gonzales vs. Carhart (2007) Najvyšší súd rozhodol tesným pomerom 5:4, že zákon, ktorý zakazuje tzv. potrat čiastočným narodením (Partial-Birth Abortion Ban Act) nie je protiústavný.

• Spor sa dostal pred Najvyšší súd až potom, čo Jane Roe porodila a poskytla svoje dieťa k adopcii. Početní kritici tohoto rozhodnutia vyhlasujú, že sa súd nemal daným prípadom zaoberať už len preto, že po narodení dieťaťa sa celý problém posunul do čisto teoretickej roviny.[3]
• Kritici tiež vyčítajú široké právomoci súdov, ktoré preberajú legislatívnu úlohu, čím porušujú americký systém „bŕzd a rovnováh“.
• Samotný Najvyšší súd v danom rozhodnutí rozhodol, že právo na interrupciu spadá pod ochranu súkromia, táto ochrana však nie je v ústave implicitne uvedená. „Ústava vyslovene nezmieňuje žiadne právo na súkromie. Každopádne vo viacerých prípadoch (...) súd uznal, že právo na osobné súkromie či záruka istých oblastí či sfér z ústavného hľadiska existujú. Súd alebo jednotliví sudcovia v rôznych kontextoch skutočne nachádzali aspoň korene tohoto práva.“[4]
• Norma L. McCorvey („Jane Roe“) dodatočne vyhlásila, že si znásilnenie vymyslela.
• V roku 1993 sudkyňa Najvyššieho súdu Ruth Baderová Ginsburgová kritizovala, že rozhodnutie bolo odôvodnené právom na súkromie a nie právom na rovnosť.[5]

• Plný text rozhodnutia Najvyššieho súdu v anglickom jazyku
  • LII
  • FindLaw