Rodoský kolos

Keď v roku 323 pred Kr. zomrel Alexander Veľký, začal sa medzi jeho generálmi urputný boj o miesto jeho nástupcu a tým aj o moc - politickú aj vojenskú. Rodos sa počas týchto bojov prikláňal na stranu Ptolemaia. Keď Ptolemaios získal Egypt, vytvoril s Rodosom alianciu, ktorá z väčšej časti kontrolovala obchod vo východnom Stredomorí.

Antigonos Monoftalmos považoval tento vývoj udalostí za veľmi nepriaznivý. Preto v roku 305 pred Kr. zaútočil jeho syn, Démétrios Poliorkétes, na ostrov Rodos s vojskom 40 000 mužov. Obyvateľom mesta Rodos sa však podarilo ubrániť (už tretíkrát za posledných tridsať rokov) aj za pomoci flotily lodí, ktorú im na pomoc poslal Ptolemaios, a nepriateľov odohnali. Vtedy sa rozhodli postaviť na počesť boha Hélia sochu.

Na stavbu takéhoto rozmeru potrebovali stavitelia veľké finančné aj materiálne zdroje. Peniaze získali predajom veľkého počtu zbraní a iného vojnového vybavenia, ktoré zostali na ostrove po Démétriovi Poliorkétovi a jeho 40 - tisícovej armáde.

Návrh na postavenie kolosa sa nestretol na rodoskom ľudovom sneme s jednohlasným súhlasom. Mnohí poukazovali na to, že taká veľká a drahá socha je zbytočná, iní zas tvrdili, že Hélios sa urazí, keď proti Slnku vztýčia nové slnko. Nechýbali ani proroctvá, že táto obrovská socha sa raz určite zrúti a jej pád bude znamenať pád celého Rodosu.

Podľa záznamov gréckeho filozofa Straba spotrebovali pri stavbe sochy 500 talentov medi a 300 talentov železa, čo je v dnešných mierach asi trinásť ton medi a sedem a pol tony železa. Veľkú časť z použitého železa a bronzu mali zo zbraní, ktoré tam nechala Démétriova armáda.

Viaceré historické zdroje opisujú postup stavby kolosa - sochári najprv postavili nohy z vápenca a potom vyhotovili železnú konštrukciu, na ktorú postupne pridávali medené pláty, ktoré stavitelia formovali ako kožu. Vnútro sochy, ktorá stála na pätnásť metrov vysokom bielom mramorovom podstavci blízko prístavu Lindos (Mandraki), bolo vypĺňané kamennými blokmi. Horné časti sochy postavili s pomocou hlinenej rampy, ktorú vyrobili robotníci tak, že po stranách sochy hromadili obrovské množstvá hliny, na ktoré potom pomaly vystupovali, a tak sa dostali až k horným častiam sochy (takýto spôsob stavby sa používal aj v starovekom Egypte, kde obklopovali jednotlivé časti stĺpov pri ich stavbe pieskom, čím si zvyšovali úroveň pôdorysu). Pomocou nej mohli vyhotoviť železnú konštrukciu celej sochy. Po dokončení stavby bola zemina opäť odstránená.

Niektoré zdroje uvádzajú, že socha mala rozkročené nohy, z ktorých každá stála na jednom mramorovom podstavci, a lode plávajúce do prístavu, plávali popod ňu. To je však málo pravdepodobné, lebo na to socha nemala potrebnú výšku. Pravdepodobnejšia je preto verzia, že socha mala nohy pri sebe a stála pri vstupe do prístavu alebo na kraji mesta a bola obrátená tvárou k prístavu, smerom k moru. Niektoré zdroje uvádzajú, že slúžila ako maják.

Rodoský kolos bol dostavaný po dvanástich rokoch, teda v roku 292 pred Kr. a bol vysoký asi 37 metrov. Podľa toho postavili približne za jeden rok asi tri metre sochy. Rímsky spisovateľ Plínius Starší poznamenal, že len málo ľudí dokázalo obopnúť padnutý palec a že každý z jeho prstov bol väčší ako väčšina sôch v tom období. Tento opis len dokazuje, že Rodoský kolos bola skutočne impozantná stavba.

Historici sú presvedčení, že Cháres použil ako model na stavbu kolosa Alexandra Veľkého, macedónskeho vojvodcu, ktorý pre Grékov stelesňoval vzor božského a mocného hrdinu. Na hlave mal Hélios pravdepodobne ohnivú korunu slnečných lúčov. Pravú ruku mal kolos vztýčenú a držal v nej pochodeň, ktorá mala navádzať lode do bezpečného prístavu. Kolos býva niekedy zobrazený ako holý, niekedy so zahalenými bedrami a inokedy je celý oblečený. Socha bola vyobrazená tak, že zobrazovala realisticky silu a pohyb, čo bolo učenie Cháresovho učiteľa sochára Lysippa. Podľa dobových záznamov za slnečného svitu vraj socha žiarila ako slnko samé. Podľa legendy po dokončení sochy vraj Cháres spáchal samovraždu, lebo na soche sa objavil malý kaz.

Ďalšie zobrazenie Rodoského kolosa.

Rodoský kolos stál len asi 56 rokov. V roku 226 pred Kr. zasiahlo ostrov Rodos silné zemetrasenie. Konštrukcia sochy taký nápor nevydržala a praskla pravdepodobne v mieste kolien, čo malo za následok jej pád na zem. Kolos sa tak stal najkratšie stojacim divom sveta, z ktorého sa nám navyše zachovalo len niekoľko opisov.
Ptolemaios III. ponúkol finančnú pomoc na rekonštrukciu sochy, ale delfská veštica Pýtia vydesila svojou veštbou obyvateľov Rodosu, že ak by znovu postavili Heliovu sochu, mohol by sa boh uraziť. Ako zaznamenal gréchy historik, geograf a filozof Strabo vo svojich spisoch, zostali pozostatky sochy cez 800 rokov na miestach, kde pri páde sochy dopadli.

V roku 654 po Kr. arabská armáda pod vedením moslimského kalifa Muawiyaha I. obsadila ostrov Rodos a následne predala pozostatky sochy Židovskému obchodníkovi z Edessay (Jewish merchant of Edessa). Tento ochodník zvyšky sochy ešte viac rozčlenil a bronzové úlomky prepravil na chrbtoch deväťsto tiav do svojej domoviny.

Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Hélios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Hélia, žiarivého boha slnka, ktorý svieti smrteľným ľuďom i bohom. Umelec vynaložil na svoje dielo toľko medi, že na jeho odliatie nestačili všetky bane sveta. Zahrnul Zeus Rodčanov takým bohatstvom len preto, aby ho vynaložili na počesť Hélia a postavili sochu, ktorá siaha od zeme až po nebo.

Opis ostrova antickým učencom Filónom.

• Sedem divov sveta
• Nových sedem divov sveta

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rodoský kolos

• Časť článku zverejneného na anglickej wikipédii
• Veľké divy sveta, Russell Ash, Vydavateľstvo Dorling Kindersley Limited, Londýn; rok vydania 2000 (Do slovenčiny preložil Branislav Varsik, vydalo vydavateľstvo Slovart, 2001)
• Rodos. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 756.