Projekt Highwater

Projekt Highwater bol vedecký experiment zaoberajúci sa následkami vypustenie veľkého množstva tekutiny do vrchných vrstiev atmosféry. Experimenty boli súčasťou testovacieho programu novej rakety NASA, Saturn I.

Štart misie SA-2/Highwater 1

Hlavným cieľom celého projektu bolo zistiť, čo sa stane, ak niektorá z rakiet Saturn exploduje alebo bude odpálená na diaľku. Pri tomto scenári by bolo do ionosféry uvoľnené veľké množstvo kvapalného paliva a okysličovadla. Preto mali tieto experimenty zistiť vplyv na rádiovú komunikáciu, miestne počasie a priebeh difúzie kvapaliny v ionosfére.[1]

Pri prvých štyroch testoch rakety Saturn I bol funkčný len prvý stupeň a druhý stupeň tu simulovala maketa naplnená vodou. Voda tu bola kvôli simulácii zaťaženia počas štartu. Von Braun označil projekt Highwater ako „bonusový projekt“[1], pretože stačilo pripevniť diaľkovo odpaľované nálože k nádrži s vodou a vo vhodnej chvíli ich odpáliť. K tomu malo dôjsť po odstavení motorov prvého stupňa, tzn. vo výške viac ako sto kilometrov. Celkový náklad vody bol približne 109 000 litrov.

Experimenty boli vykonané v apríli a novembri 1962, počas dvoch testovacích letov Saturnu I. Prvá misia bola SA-2[2], ktorá dosiahla výšku 105 kilometrov a druhá SA-3[3], ktorá dosiahla 166 kilometrov. Po odpálení nádrže sa celý objem vody rozptýlil v ionosfére a podľa hlásenia pozemného personálu, sa počas niekoľkých sekúnd sformovali ľadové oblaky s rozmermi niekoľkých kilometrov.[1] Mraky mali na rádiovú komunikáciu podobný vplyv ako blesk.