Polaris (poviedka)

Príbeh začína rozprávač popisom nočnej oblohy, ako ju vidí počas dlhých bezsenných nocí zo svojho okna smerujúceho na sever do močaristej krajiny. Sústreďuje sa najmä na Polárku (Polaris), ktorú popisuje ako „dívajúcu sa nadol zo stále rovnakého miesta na čiernej klenbe oblohy a desivo žmurkajúcu ako nepríčetné bdiace oko, ktoré sa snaží predať akési podivné posolstvo, avšak nehovorí nič viac iba to, že nejaké posolstvo malo byť predané“.

Potom popisuje oblačnú noc, kedy prvýkrát sníval o meste z mramoru ležiacom na planine medzi štítmi hôr, s Polárkou tesne nad obzorom. Popisuje ľudí cudzokrajného výzoru, vznešených, prechádzajúcich sa ulicami a hovoriacich jemu podivne známym jazykom, ktorý sa však žiadnemu zo súčasných nepodobal. Začal mesto vo svojich snoch vídať častejšie a vytvoril si s ním postupne zvláštny vzťah - začal o ňom rozmýšľať ako o reálnom: „Toto nie je sen. O čo skutočnejší je život v dome z tehál a kameňa na juh od zradného močiara a malého cintorína na úbočí nízkeho pahorku, kam nazerá každú noc Polárka mojim severným oknom?“

Jednej noci, snívajúc, pocítil, že prestal byť nehmotným pozorovateľom a získal hmotnú formu: nie ako cudzinec, ale ako obyvateľ mesta, známeho ako Olathoe, ležiaceho na planine Sarkia, medzi štítmi Noton a Kadiphonek. Mesto patrilo národu Lomar, ktorý bol práve sužovaný nájazdmi „skrčkov a žltých diablov“ známych ako Inuiti. Tí sa pred piatimi rokmi vynorili odkiaľsi zo západu a vďaka svojmu vojenskému umeniu obsadzovali jedno mesto za druhým - teraz mali otvorenú cestu na planinu a mesto a jeho bojovníci boli poslednou nádejou Lomarov.
Národ Lomar tvorili vysokí, sivookí ľudia s vyspelou kultúrou, no bez vojenských skúseností. Ich predkovia pochádzali zo severu, z krajiny Zobna, ktorú museli pred mnohými generáciami pre postupujúce zaľadnenie opustiť. Pri ústupe na juh vyhladili ľudožrútsku rasu Gnophkeh.

Rozprávač je vo svojom stelesnení známy slabou telesnou konštitúciou, ale aj sčítanosťou (Pnakotické rukopisy, história národa Lomar) a dobrými očami, preto je vyslaný na vežu Thapnen ako pozorovateľ. Mal strážiť úzky priesmyk za horou Noton a dať v prípade útoku signál obrancom mesta. Na vrchole veže ho privítal bledý svit Polárky, ktorá sa snažila otráviť jeho myseľ a uspať ho veršovaným sľubom:

„Spánok ťa, chlapče, uväzní v objatí,

dvadsaťšesťtisíc rokov preletí [5]

a ja sa vrátim tam kde som,

kde teraz horím plameňom.

Jasnou nočnou oblohou

budú iné hviezdy pluť,

hviezdy, ktoré čičíkajú

a dajú zabudnúť.

Až keď ja ukončím

ďalšiu z mojich dráh,

prebudí sa minulosť

a príde pred tvoj prah.“

Rozprávač márne pátra po zmysle tohoto posolstva a rovnako márne bojuje s ospalosťou. Nesplní si svoju povinnosť a mesto Olathoe tak padne do rúk Inuitom. Po zobudení sa ocitá znovu v dome pri močiari, no je presvedčený, že tento svet je snom, z ktorého sa nedokáže vymaniť a varovať Mesto pred skazou. „Ale tie prízraky z mojich snov sa mi smejú. Tvrdia, že žiadna zem Lomar nie je, iba ak v mojich nočných vidinách. Že v kráľovstve, kde Polárka stojí na nebi vysoko a červený Aldebaran putuje nízko nad obzorom, nemôže byť celé tisícročia nič než večný ľad a sneh, a žiadni ľudia, okrem zavalitých, žltých bytostí sužovaných chladom, ktoré volajú Eskymákmi.“