Peter Zeman

Zeman začínal ako novinár v bratislavskom Večerníku. V roku 1963 spoluzaložil študentský časopis Echo, ktorý pôvodne vychádzal ako cvičný časopis poslucháčov katedry novinárstva na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zeman bol jeho prvým šéfredaktorom, po troch číslach záujem o časopis medzi bratislavskými vysokoškolákmi narástol, s čím vznikli aj problémy s chýbajúcim povolením na vysoký náklad a kolportáž, a Echo dočasne prestalo vychádzať.

Časopis bol napokon januári 1966 obnovený, s novým vydavateľom (vysokoškolský okresný výbor ČSM) začal publikovať aj o širších spoločenských otázkach. Zeman sa v tom čase stal slovenským redaktorom časopisu Student a teda nemohol pokračovať ako šéfredaktor obnoveného Echa. Časopis sa čím viac stretával s cenzúrou obsahu a v auguste 1968, keď bol Zeman opäť šéfredaktorom, sa stal Echo neželaným časopisom; mnohí jeho prispievatelia boli neskôr perzekvovaní a nemohli vykonávať svoje povolanie.[1] Vo svojej dobe bolo Echo jedným z najslobodnejších médií.[1][2]

Po revolúcii začal Zeman opätovne publikovať, pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Život a spoluzakladal politickú stranu Verejnosť proti násiliu. Stal sa prvým predsedom Slovenského syndikátu novinárov[1][3] a v januári 1990 zasadol do Federálneho zhromaždenia do Snemovne ľudu ako kooptovaný poslanec za VPN.[2]

Od septembra 1990 do júna 1991 pôsobil ako druhý porevolučný riaditeľ Slovenskej televízie, kde ho nominovali strany VPN, KDH a DS. Po deviatich mesiacoch Zeman rezignoval.[4][5] Nato, do roku 1992 bol riaditeľom tlačového a informačného odboru Ministerstva zahraničných vecí SR ministra Pavla Demeša. V roku 1996 sa stal kancelárom Slovenského syndikátu novinárov a neskôr aj členom vedenia.[2]

Peter Zeman bol ženatý, s manželkou Elenou mal dve dcéry Petru a Lele.[5] Zomrel po ťažkej chorobe vo veku 78 rokov.[2]