Parkour

Parkour je fyzická aktivita, ktorej je len ťažko priradiť kategóriu. Nie je to extrémny šport [5], ale skôr umenie alebo disciplína, ktorá sa podobá sebaobrane v bojových umeniach [6]. Podľa Davida Bella je fyzická časť parkouru založená na prekonávaní všetkých prekážok, ktoré sa v ceste vyskytnú, ako keby šlo o stav ohrozenia – chcete sa pohybovať takým spôsobom, s použitím akéhokoľvek pohybu, ktorý vám pomôže dostať sa od/k niekomu/niečomu [7]. Pri stretnutí s protivníkom môže človek hovoriť, bojovať, alebo utekať. Bojové umenia pripravujú na útok, parkour je formou tréningu pre útek. Kvôli tejto zložitosti určenia a zaradenia sa často poznamenáva, že parkour má svoju vlastnú kategóriu – parkour je parkour.

Dôležitou charakteristikou parkouru je efektivita (účinnosť). Traceur sa nesnaží pohybovať iba najrýchlejšie ako dokáže, ale tiež s čo najmenšou spotrebou energie a najpriamejšou možnou cestou. Pretože neoficiálnym parkourovým mottom je être et durer, (byť a zostať, byť a vydržať), efektivita zahrňuje predchádzanie zraneniam krátkym aj dlhodobým.

Parkour ovplyvňuje i traceurov proces myslenia. Traceuri a traceurky zaznamenávajú zmenu v myslení, ktoré im pomáha v bežnom živote, či už ide o prekážky fyzické či psychické. Základom je motto être et durer, prípadné être fort pour être utile, (po slovensky buď silný, aby si bol užitočný podľa Hébertovej Prirodzenej metódy) a snaha vedieť sa dostať z bodu A do bodu B rýchlo a plynulo. Zároveň s tréningom traceur/ka začína premýšľať o svojich pohnútkach, dôvodoch na tréning, parkourovej filozofii atď.

• L'art du déplacement a le parcours (t. j. (prekážková) dráha) boli prvými pojmami použitými na opis metódy tréningu pohybu.
• Termín parkour [vyslov: parkúr] definovali David Belle a jeho priateľ Hubert Koundé. Vychádza zo spojenia parcours du combattant (t. j. vojenská prekážková dráha alebo prekážkový beh), čo je tradičná vojenská výcviková trať navrhnutá Hébertom. Koundé, ktorý však sám nie je traceur, nahradil c písmenom k, pretože je to vo francúzštine písmeno nezvyčajnejšie a silnejšie než písmeno rovnako vyslovované c, a odstránil písmeno s, ktoré sa v tomto slove vo francúzštine nevyslovuje, čím je zbytočné a odporuje filozofii efektivity. Spojenie du combattant bolo úplne odstránené.[2][8][9]
• Traceur [vyslov: trasör] je podstatné meno odvodené od francúzskeho slovesa tracer, ktoré znamená v slangu rýchlo bežať a mimo slangu načrtnúť (geometrický objekt alebo plán) alebo vytýčiť (trasu); v angličtine je tracer stopár, vyhľadávač, sledovač.

David Belle na New Yorker Festival

David Bell parkour založil ale kto ho vymyslel nie je známe. Táto pohybová disciplína prechádzala vývojovým štádiom hlavne od stredovekého Francúzska. Ľudia skákali, prekonávali prekážky ale nikto slovo parkour nespomenul.Parkour sa inšpiroval mnohými zdrojmi, predovšetkým Prirodzenou metódou Georgesa Héberta, ktorá vznikla na počiatku dvadsiateho storočia. Francúzki vojaci vo Vietname sa inšpirovali Hébertovou prácou a vytvorili to, čo je dnes známe pod pojmom parcours du combattant. David Belle sa k tejto prekážkovej trati a Hébertovej Prirodzenej metóde dostal vďaka otcovi, Raymondovi Bellovi, francúzskemu vojakovi, ktorý sa týmto disciplínam venoval. David Belle trénoval mnohé disciplíny, napríklad bojové umenia či gymnastiku, a hľadal možnosť ich využitia v živote.

Po presťahovaní do Lisses v roku 1987 (predmestie Paríža) David Belle pokračoval vo svojej ceste. Tu sa k nemu pridala skupina ľudí (napr. Sébastien Foucan), ktorá s ním trénovala, rozvíjala schopnosti a definície. V roku 1997 tak vznikla skupina Yamakasi (názov pochádza z jazyka Lingala a znamená silné telo, silná duša, silný človek). Niekedy v roku 1998 vznikol samotný názov disciplíny –  parkour.

Skupina Yamakasi sa rozdelila v roku 1998 kvôli nezhodám ohľadne show Notre Dame de Paris . David Belle odišiel zo skupiny a keď Yamakasi v roku 2001 natočili film Yamakasi, David ho označil za prostitúciu umení.

V lete 2003 vo Veľkej Británii odvysielali reportáž Jump London so Sébastienom Foucanom, ktorý odštartoval rýchle šírenie parkouru po celej krajine. Zároveň však vznikol nový prúd a napokon oddeľujúca disciplína s názvom Free running.

21. júla 2004 založil Jerome Lebret so súhlasom Davida Bella portál Parkour.net (známy medzi traceurmi ako .NET), jeho fórum sa čoskoro stalo virtuálnym domovom najskúsenejších a najrešpektovanejších traceurov a traceuriek sveta.

V roku 2005 založil David Belle asociáciu PAWA (PArkour Worldwide Association – Svetová parkourová asociácia), ktorá mu mala pomôcť šíriť správnu myšlienku parkouru ďalej. Organizácia čoskoro prestala plniť svoju funkciu a David ju v roku 2006 opustil s týmto vyjadrením : Aby sa vyhol ďalšiemu komerčnému a filozofickému zneužitiu parkouru, David Belle oznamuje, že neručí za žiadnu stránku, asociáciu alebo spoločnosť, ktorá predstiera, že je oficiálna tam, kde je oficiálny iba názov, ktorý si dala. [10]

Nasledoval vznik skupiny Team Parkour by D. Belle a Bellových osobných stránok.

Väčšinou sa príliš nevie, že toto je jedna z dôležitých častí parkouru. Podľa Yamakasi ide o neoddeliteľnú súčasť umenia. Slovami Williamsa Bella[12]:

Ďalším aspektom filozofie je sloboda. Často je opakované, že parkouru sa môže venovať ktokoľvek, kedykoľvek, kdekoľvek na svete. Sloboda je chápaná ako možnosť dostať sa tam, kam iní nemôžu, spôsobom vyjadreným vyššie (bezpečne, rýchlo, plynule). Châu Belle-Dinh uvádza viac než iba jednoduchú definícia:

Je to rovnaké tak učenie sa fyzickému umeniu a ovládnutiu pohybu, ako schopnosť prekonať obavy a bolesti a aplikovať to v živote, pretože k zvládnutiu parkouru treba i ovládanie mysle.

Andreas Kalteis, rakúsky traceur, povedal v dokumente Parkour Journeys:

Saut de Précision

V parkoure je menej predtvorených techník, ako napríklad v gymnastike, navyše parkour nie je zložený iba zo zoznamu presne daných pohybov. Každá prekážka, s ktorou sa traceur stretne, predstavuje unikátnu výzvu k prekonaniu efektívnym spôsobom, v závislosti na stavbe tela, rýchlosti, uhlu nábehu, tvaru prekážky a pod. Parkour sa zaoberá tréningom tela a mysle s cieľom zlepšiť schopnosť reagovať na prekážku technikou, ktorá funguje; veľakrát technikou nepopísanou, ktorá ani popísať nepotrebuje. Vo veľa prípadoch závisí efektivita na rýchlom presúvaní ťažiska a využitia pohybovej energie k rýchlemu prevedeniu "nemožných" alebo veľmi náročných telesných pohybov. Absorpcia a presúvanie energie je dôležitým faktorom – urobenie parakotúľa znižuje náraz na nohy a chrbticu a dovoľuje traceurovi skoky z výšok, ktoré sú napríklad gymnastikou či akrobaciou považované za príliš veľké. Podľa Davida Bella ide o pohyb, ktorý vám pomôže dosiahnuť najlepší výsledok pri úteku či behu od/k niekomu/niečomu. Keď sa traceur niekam dostane, musí byť schopný dostať sa späť, keď sa pohybuje z A do B, potom musí byť schopný dostať sa z B do A[7], pravdaže nie nutne za použitia rovnakých techník.

Navzdory tomu existuje niekoľko základných techník, ktoré sú obľúbené pre ich všestrannosť a účinnosť.

Najdôležitejšia je ovládnuť skok a dopad. Parakotúľ, používaný pre zmiernenie dopadu a prenos pohybovej energie vpred, je často zdôrazňovaný ako úplne najdôležitejšia technika. Predovšetkým neskúsení traceuri sa stretávajú s problémami kĺbov kvôli skokom z veľkých výšok a zlým dopadom a parakotúľom.

Ľudia venujúci sa parkouru obvykle utratia za parkour iba málo peňazí a obvykle trénujú v jednoduchom, ľahkom, športovom oblečení.[16]

Vybavenie sa v podstate skladá iba z:

• Pohodlnej športovej (najčastejšie bežeckej) obuvi, ktorá je ľahká, s dobrou priľnavosťou, oporou nohy a tlmením dopadov. Občas sa využívajú gélové vložky.
• Zriedka tiež z rukavíc (ľahkých atletických či cyklistických), ktoré chránia ruky proti oderu. Skúsenejší traceuri používanie rukavíc odmietajú, považujú ich za neprirodzené.[17][18]

Pretože je parkour spriaznený s Prirodzenou metódou, traceuri niekedy trénujú bosí, aby sa vedeli pohybovať efektívne nezávisle od vybavenia. David Belle k tomu dodal: „holé nohy sú najlepšími topánkami!“[19]

Pozri aj: Free running

Výrazy parkour a free running (freerun) mali pôvodne identický význam, ale neskôr sa od seba oddelili, a rozdiel je často zanedbávaný. Potom, ako sa David Belle a Sébastien Foucan rozdelili, free running sa rozvinul v umenie, ktoré sa zameriava oveľa viac na estetičnosť pohybu ako na efektivitu[20]. Foucan definuje free running ako disciplínu sebarozvíjania a nasledovania svojej vlastnej cesty[21]. Zatiaľ čo traceuri a traceurky trénujú, aby vedeli prekonávať prekážky rýchlejšie a efektívnejšie, freerunneri (runneri, anglicky freerunners, resp. runners) trénujú a aplikujú pohyby, ktoré sú estetické a niekedy nemajú s prekonávaním prekážky nič spoločné. Dva odlišné filozofické prístupy sú zhrnuté nasledujúcimi citátmi: skúsený free runner Jerome Bon Aoues vysvetľuje v dokumente Jump London:

David Belle, PAWA team, prípadne spoločne, sa vyjadrili k rozdeleniu parkouru a free runningu oznámením[2][22]:

Parkour sa objavil v rôznych televíznych reklamách, novinových správach a rôznych zábavných programoch, často v kombinácií s rôznymi formami akrobacie, free runningom, street stunts či trickingom.

Objavil sa vo filmoch:

• Yamakasi (2001)
• Okrsok 13 (District 13) (2004)
• The Great Challenge (2004)
• Bournov mýtus (The Bourne Supremacy) (2004)
• Casino Royale (2006)
• Krádeže a vlámania (Breaking and Entering) (2006)
• Smrtonosná pasca 4.0 (Live Free or Die Hard (Die Hard 4.0)) (2007)
• Bournovo ultimátum (The Bourne Ultimatum) (2007)

Známymi parkourovými (free runningovými) dokumentmi sú:

• Jump London (2003)
• Jump Britain (2005)
• Generation Yamakasi[12]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému parkour

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Parkour na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Parkour na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• Parkourpedia of Australian Parkour Association