Pamäťová karta

Prvotným pokusom bolo zavedenie PCMCIA pamäťovej karty pre notebooky v 90-tych rokoch minulého storočia. Zväčšenie kapacít pamäťových flash modulov a zníženie ich ceny viedlo k masovému rozšíreniu kariet. Ako v iných oboroch aj v tomto nastal boj o licencie (a s ním spätými licenčnými poplatkami) čo viedlo k vytvoreniu veľkého počtu rôznych typov kariet od rôznych výrobcov. Snaha vytvoriť štandard sa nestretla s úspechom, a výsledkom sú desiatky modelov pamäťových kariet s rovnakými a lebo porovnateľnými kapacitami a výkonmi.

V roku 2001 mala karta SM (Smart Media) obsadené viac ako polovicu trhu s pamäťovými kartami, a pamäť CF (Compact Flash) zasa ovládala trh s kartami pre fotoaparáty. S rozvojom doplnkových funkcií v mobilných telefónoch prišli aj nové generácie kariet s menšími rozmermi a so znížením napájania na 3.3V. Takmer boli opustené „veľké karty“, ktoré pred tým ovládali trh. Veľkí výrobcovia elektroniky prišli s vlastnými formami kariet (a ich výrobky podporujú výhradne vlastné karty), a tým ešte viac diferencovali tento trh. (Sony – MS (Memory Stick), Olympus – XD (XD Picture Card)). Výrobcovia elektroniky (okrem spomínaných) dnes do svojich zariadení pridávajú sloty pre viaceré karty, aby zaistili kompatibilitu.

Dnes sú základom štyri karty: SD (Secure Digital), MMC (Multimedia Card), CF (Compact Flash) a vďaka rozšírenosti výrobkov Sony MS (Memory Stick). Niektoré karty sa stretli s väčším záujmom verejnosti, a tak je dnes nepísaným štandardom karta SD (Secure Digital) so svojimi modifikáciami, s ktorou sa je možné stretnúť takmer vo všetkých elektronických zariadeniach využívajúcich tieto technológie.

Dnešným trendom je "zmenšovanie" kariet - miniaturizácia, a tak mnohé karty výrobcovia dodávajú v modifikáciách s malými rozmermi. Elektronická podstata je rovnaká, mení sa len puzdro. (napr. SD – miniSD – microSD). Dôvodom je elektronický fenomén - mobilný telefón, ktorý sa z pôvodného zariadenia na telefonovanie v krátkom čase premenil na hybrid, umožňujúci (mimo telefonovania) aj fotografovanie, filmovanie, prehrávanie hudby, rádia, televízie, prístup na internet, hranie hier, prenášanie dátových údajov s možnosťou vytvárania lokálnych sietí (cez wifi, bluetooth...) a to samozrejme vyžduje prenosné pamäťové médium a tým je pamäťová karta. Mnohé telefóny mimo zabudovanej pamäte majú aj sloty pre pamäťové karty typu "mini" a "mikro".

Ďalším trendom je exponenciálne zvyšovanie kapacít kariet. Kým donedávna mali karty kapacity rádovo v MB, dnes je najmenšia karta gigabajtová a dajú sa zakúpiť karty až do 512GB. Súvisí to s komerčnou úspešnosťou kariet ako záznamového média, a tým k ich implementácii do ďalších a ďalších elektronických zariadení. Snaha je, aby bolo možné používať karty pre záznam obrazu (aj v HD kvalite), čím vytlačia všetky ostatné, na tento účel doteraz používané záznamové média z trhu. Je reálna možnosť, že pri ďalšom poklese cien zaútočia aj na CD a DVD médiá, a hudbu a filmy budeme kupovať na kartách.

Hlavne v USA sa rozmáha obmedzovanie možností prehrávania obsahu karty len pre vlastníkov licencií na prehrávanie DRM (Digital rights management). Do niektorých kariet je implementovaná táto ochrana, ktorej úlohou je zabrániť prehrávaniu nepovoleného (nelicencovaného) obsahu. Nevieme aký bude ďalší vývoj a osud technológií DRM, hlavne pre odpor niektorých organizácií v Európe a vo svete, ako aj pre odpor verejnosti ale v nasledujúcej tabuľke je uvedené ktoré karty túto technológiu vedia využiť.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Memory card na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).