Osová doba

Osová doba (iné názvy: etický zlom, axiálna doba; z nem. Achsenzeit - „osová doba“) je pojem, ktorý používal Karl Jaspers pre obrat v dejinách ľudstva, ktorý sa odohral približne v období medzi rokmi 800 pred Kr. a 300 pred Kr. (alebo užšie vymedzené: 600 pred Kr.–500 pred Kr.) a pri ktorom vo všetkých kultúrach Eurázie (Čína, India, Irán, Judea, Grécko) nastúpilo nové myslenie a kritická reflexia; vystupujú náboženskí reformátori alebo mysliteľské či etické osobnosti, ktoré prinášajú zlom v doterajšom duchovnom vývine:

• Lao-c’ a Konfucius v Číne,
• Budha a Mahávíra v Indii,
• Zaratustra v Iráne,
• najvýznamnejší izraelskí proroci v Judei
• milétska škola v Grécku

Vo všetkých vyššie uvedenych krajinách bol v čase etického zlomu čulý náboženský život a rozvinutý panteón. Ľudia uctievali mnoho bohov a snažili sa ich primäť intenzívnym kultom k tomu, aby im dávali hojnosť všetkého potrebného k životu, čiže jedlo a úrodu, úspech a šťastie, a vôbec životnú silu, ktorá by ich bola schopná chrániť pred hladom, biedou, chorobami a smrťou, jednoducho pred všetkým, čo dajako ohrozuje život.

Vo všetkých spomenutých krajinách dochádza k hlbokej kríze a s ňou k biede, hlasu a rozháraným pomerom. Ľudia tak na mnohých miestach začali poznávať, že starí bohovia nefungujú; aspoň nie tak, ako by sa od nich čakalo.

V mnohých starých kultúrnych okruhoch sa objavujú príznaky metafyzického skepticizmu a mravného relativizmu, ktorý asi najlepšie poznáme v podobe gréckych sofistov. Kult, postupne stále dôslednejšie magizovaný (pozri napr. staroindickú obeť koňa a vôbec zásady epochy brahmanizmu), nedokáže ovplyvniť bohov tak, aby boli človeku po vôli požadovaným spôsobom.

Ako vonkajšia príčina etického zlomu sa tak ukazuje tlak spoločenskej situácie a neúspechy v dovtedajšom spôsobe náboženského zvládavania ľudskej biedy pomocou magicky koncipovaného kultu. Vzniká vnútorná prázdnota, ktorá volá po novej odpovedi na novo doliahajúcu otázku ľudskej existencie. A tu prichádzajú myslitelia, ktorí chcú premeniť človeka a jeho vzťach k súcnu alebo k bohu, a nie v prvom rade ovplyvniť bohov.

Všetkým novým systémom je vlastná výzva k mravnému postoju, k tomu, aby človek pracoval predovšetkým sám na sebe a nečakal, že mu šťastie podľa jeho predstáv a požiadaviek dodajú podplatení bohovia alebo kozmický zákon, podmanený magickým ritom.