Operácia Biting

Briti v druhej polovici roku 1941 zachytili signály s frekvenciou 570 MHz, ktoré zatiaľ nevedeli priradiť žiadnemu známemu zariadeniu. Koncom novembra 1941 sa podarilo vyfotografovať prieskumnému lietadlu radarovú stanicu v Saint-Jouin-Bruneval na pobreží okupovaného Francúzska. Okrem známych radarov Freya bol na fotografiách zachytený aj neznámy menší objekt. 4. decembra podnikol kapitán Tony Hill s prieskumným Spitfirom cielený let, s cieľom získať podrobnejšie fotografie, kamera však nefungovala správne. Ďalší deň let zopakoval, tentokrát úspešne. Na fotografiách bol dobre viditeľný nový radar Würzburg.[1]

Radar bol umiestnený na útese, len 180 metrov od pobrežia Lamanšského prielivu. Britov napadlo stanicu prepadnúť a radad ukradnúť. Útes mu poskytoval dostatočnú ochranu, preto bola čisto námorná operácia vylúčená. Lord Louis Mountbatten navrhol nasadenie parašutistov. 21. januára 1942 bola operácia schválená. Operáciu mala previesť rota C druhého výsadkového práporu pod velením majora Johna Frosta. Dopravu na miesto mali zabezpečiť lietadlá Whitley a späť ľahké člny vojenského námorníctva. Súčasťou výsadku mala byť skupina siedmich ženistov pod velením poručíka D. Vernona s úlohou radar rozobrať. Ako špecialista bol ku skupine pridelený aj mechanik radarov rotný C. Cox.

Ženisti nacvičovali demontáž na britskom radare, s podobnou konštrukciou. Výsadkári nacvičovali operáciu pod zámienkou prípravy špeciálneho ukážkového cvičenia pre vojnový kabinet.

V noci 27. februára 1942 vzlietlo 12 bombardérov Whitley z 51. perute z letiska v Tuxtone so 120 mužmi výsadku na palubách. Výsadok začal krátko po polnoci 28. februára. Hlavnej skupine sa podarilo pristáť bez povšimnutia asi 550 metrov od cieľa. Výsadok sa rozdelil na tri skupiny. Útočná skupina pod vedením majora Frosta o sile 50 mužov vrátane demontážnej skupiny smerovala k radarovej stanici. Druhá skupina zaujala obranné pozície pred útokom z vnútrozemia, tretia skupina so 40 mužmi mala zaistiť pláž a únikové cesty. Táto však nebola úplná, pretože polovica z nich pristála 3,2 km od plánovaného miesta.

Prvá fáza prepadu bola úspešná, v priebehu niekoľkých minút bola posádka stanice eliminovaná a radar bol v britských rukách. Zo šiestich Nemcov posádky bolo 5 zabitých a šiesty pri pokuse o útek zajatý. V okolí sa však nachádzalo asi 100 nemeckých vojakov, ktorých musela zadržiavať obranná skupina.

Súčasťou plánu bolo zariadenie pred demontážou odfotografovať a zdokumentovať. Blesk fotoaparátu však pritiahol paľbu, preto začali ženisti s demontážou častí radaru. Po zhruba 10 minútach demontáže sa začali k stanici nečakane približovať tri nemecké nákladné autá s posilami. Major Frost zavelil na odchod, pláž však v tom čase ešte bola pod kontrolou Nemcov. Kým Frost pripravoval svoju skupinu na útok na pláž, stihla sa k nim pripojiť chýbajúca skupina, ktorá sa rýchlym poklusom pod veením poručíka E. Charterisa presunula správnym smerom. Spoločne sa im podarilo ovládnuť pláž. Spojári sa však nedokázali spojiť s člnmi námorníctva, preto Frost vystrelil ako núdzový signál červené svetlice. Zanedlho na pláži pristálo 6 vyloďovacích člnov britského námorníctva. Námorníci spustili kryciu paľbu a výsadok s časťami radaru a zajatcami sa úspešne nalodil.

Rýchla prehliadka ukoristených častí inžinierom D.H. Priestom z Ústavu pre výskum telekomunikácií, ktorý bol na člne odhalila, že sa podarilo získať takmer všetky podstatné časti radaru. Za svitania sa člny doprevádzané stíhačkami Spitfire dostali bezpečne domov.[2]

Celá operácia bola úspešná. Medzi troma zajatcami bol jeden operátor radaru. Z výsadku boli zabití dvaja muži, sedem zranených a šiesti zostali nezvestní. Podarilo sa získať prijímač, zosilňovač, modulátor, vysielač a anténny prvok. Chýbala jedine zobrazovacia jednotka. Podľa štítkov, ktoré Nemci precízne umiestňovali na každú súčasť, mohli Briti odhadnúť, že do augusta 1941 bolo vyrobených asi 500 radarov a tempo výroby je asi 100 kusov mesačne. Ďalej sa zistilo, že radar nemá žiadnu špeciálnu ochranu proti rušeniu, mohol byť iba preladený na inú blízku frekvenciu.

Na základe zistených vlastností radaru Würzburg bol neskôr vyvinutý a masívne používaný rušiaci systém Window. Nemci začali svoje radary na pobreží chrániť hustým plotom z ostatného drôtu. To paradoxne zviditeľnilo umiestnenie radarov pre britské prieskumné lietadlá a pomohlo určiť presné polohy radarov. Sídlo britského Ústavu pre výskum telekomunikácií, ktoré bolo dovtedy na južnom pobreží Anglicka sa presunulo do Malvern College v dostatočnej vzdialenosti.[3]

• PRICE, Alfred. Nástroje temnot. Historie elektronické války 1939 – 1945. Praha : Mladá fronta, 2006. 272 + 16 s. ISBN 80-204-1373-1. (česky)