Obliehanie Sarajeva

Juhoslovanská ľudová armáda rozmiestnila v zime na prelome rokov 1991 a 1992 delostrelectvo a ďalšiu vojenskú techniku ​​na kopce nad mestom. Jednalo sa celkom o 150 mínometov a 250 tankov. V marci potom došlo k prvým stretom. Srbi v niektorých častiach mesta postavili barikády. Proti nim stáli policajné sily novo sformovaného štátu. Medzitým prebehli v meste 5. apríla 1992 mierové demonštrácie. Protestujúci žiadali okamžité upokojenie situácie a zastavenie násilia.

Objavili sa aj prvé obete novo vznikajúceho konfliktu. Medzi Bosniakmi sa jednalo o Suads Dilberovića a Oľgu Sučićovú (boli zabití pri paľbe srbských ozbrojencov z budovy Srbskej demokratickej strany do davu demonštrantov). Most na ktorom boli zabití je po nich teraz pomenovaný. Situáciu pomohla vyriešiť až rýchla intervencia obrnených vozidiel a ťažkoodencov jednotiek milície.

Juhoslovanská armáda obsadila 14 kľúčových prístupov k mestu a medzinárodné letisko Butmir. Niekoľko dní po začatí blokády bola okamžite republiková vláda paralyzovaná. Obyvatelia Sarajeva sa pokúšali čo najrýchlejšie dostať z mesta v čom im však jednotky JĽA bránili. Zákon a poriadok prestal byť v Sarajeve vymáhaný a niekoľko dní po začatí blokády došlo k prudkému nárastu kriminality. Boli prerušené dodávky liekov, vody a energií. Obliehanie mesta, ktoré malo medzi svetovou verejnosťou povesť dejiska zimných olympijských hier v roku 1984, prilákalo značnú pozornosť svetovej verejnosti i médií.

Počas apríla 1992 sa bosenskohercegovinská vláda snažila dlhotrvajúcu krízu v Bosne a Hercegovine riešiť diplomatickou cestou, jej úsilie však neprinútilo juhoslovanskú armádu k tomu, aby sa stiahla. Niekoľko rokovaní so Slobodanom Miloševičom a ďalšími predstaviteľmi rozpadajúcej sa Juhoslávie neviedlo k žiadnej zmene stanovísk. Naopak, čisto srbské jednotky sa oddelili od samostatnej Juhoslovanskej ľudovej armády a vznikla tak Armáda Republiky srbskej. Tieto jednotky už neboli juhoslovanské, ale prislúchali Republike srbskej, ktorá medzitým vyhlásila nezávislosť od Bosny a Hercegoviny. VRS sa následne pokúsila obsadiť budovu predsedníctva Bosny a Hercegoviny, čomu však zabránili sily bosenskohercegovinskej Teritoriálnej obrany.

K brániacim silám sa pridali aj sarajevskí zločinci, ktorí sami vytvorili vlastné jednotky. Tí pašovali zbrane cez územie ovládané VRS do obliehaného mesta.

Hlavná sarajevská trieda bola prezývaná ako "Ulica ostreľovačov" vzhľadom na nebezpečenstvo, ktoré pre civilné obyvateľstvo predstavovali ostreľovači VRS

Väčšina služieb, ako napr. odvoz odpadkov, počas obliehania nefungovali.

VRS potom zablokovala všetky komunikácie vedúcej z mesta cez ňou ovládané územie, vrátane zásobovania vodou, elektrinou aj teplom. Došlo k ďalšiemu posilneniu VRS v okolí mesta. K bombardovaniu boli vyberané ciele jednak s prevažne nesrbským obyvateľstvom, jednak nevyhnutné pre fungovanie štátu. Útoky sa tak sústredili na objekty, medzi ktoré patrili nemocnice, objekty štátnej správy, priemyselné budovy, kostoly a mešity. Za vhodný cieľ bola tiež vybraná budova RTS Sarajevo a sídlo miestneho dopravného podniku. 25. apríla 1992 vyhorela Sarajevská knižnica a bolo zničené veľké množstvo literárnych pamiatok. Operáciám v tejto dobe velil generál Ratko Mladić.

V druhej polovici roku 1992 a v prvej polovici roku 1993 sa situácia do istej miery zhoršila. VRS obsadila Novo Sarajevo, zvyšok mesta bol ohrozovaný ostreľovačmi, ktorí obsadili výškové budovy v meste. V mnohých uliciach preto boli vyvesené nápisy "Pazi, snajper", ktoré upozorňovali obyvateľov na prípadné nebezpečenstvo. Ostreľovači obsadili hlavne oblasti, kde bol dobrý rozhľad a kde fungovala pitná voda, ktorú Sarajevčania potrebovali. Celkom si útoky tohto typu vyžiadali 225 obetí.

V polovici roku 1993 bol v Butmire pri medzinárodnom letisku (kde bola oblasť držaná bosnianskosrbskými jednotkami najužšia) vybudovaný 800 metrov dlhý tunel, ktorý spojil mesto s neobsadeným územím. Mesto tak mohli opustiť ranení, naspäť putovali lieky a potraviny. Ďalšou významnou podporou bol letecký most, ktorý do Sarajeva zriadila Organizácia spojených národov. V roku 1994 bol budovaný druhý, ešte širší tunel, ktorý však nebol z dôvodu ukončenia obliehaní nikdy dokončený.

Mínometné útoky pokračovali aj v druhej polovici roku 1993 a tiež v roku 1994. Pri najväčšom útoku na tržnicu v Markale zomrelo 68 ľudí a ďalších 200 bolo zranených. Nepodarilo sa jednoznačne preukázať, kto mínometné granáty vypálil, avšak obvinenie padlo na bosnianskych Srbov. OSN následne ultimátom donútila VRS, aby stiahli delostrelectvo ďalej od mesta. Útokov síce ubudlo, napriek tomu pokračovali.

Po ďalšom masakri v roku 1995 sa tlak proti srbským silám vystupňoval a na konci augusta vstúpili do konfliktu sily Severoatlantickej aliancie. Bombardovanie lietadiel NATO spôsobilo VRS nezanedbateľné škody a spolu s ofenzívou bosnianskych a chorvátskych síl došlo k rýchlemu oslabeniu srbských pozícií. Medzinárodný tlak bol značný. OSN a NATO navrhovali, aby bolo prímerie uzavreté 1. septembra 1995 a z kopcov okolo Sarajeva boli stiahnuté ťažké zbrane. K tomu však do niekoľkých dní nedošlo, a tak letecké sily NATO obnovili bombardovanie srbských pozícií.

Až v októbri 1995 bolo uzavreté stabilné prímerie. V decembri toho istého roku potom bola podpísaná Daytonská dohoda, ktoré ukončila celú vojnu v Bosne a Hercegovine. Nasledovalo krátke obdobie stabilizácie a 29. februára 1996 bosenskohercegovinská vláda oficiálne vyhlásila obkľúčenie za ukončené.