Oľga Borisovna Lepešinská

Podľa Lepešinskej, bunky nevznikajú delením z iných buniek, ale z Živej hmoty, čo je akýsi všadeprítomný a večný éter, ktorý je univerzálny v tom zmysle, že z neho môže vzniknúť akákoľvek bunka či organizmus. Nová bunka vzniká vďaka vzájomnej interakcii živej hmoty a materskej bunky. Zaujímavosťou je, že Lepešinská delenie buniek uznávala, len ako príčinu delenia označila, že bunka je preplnená molekulami. Teda, nová bunka je len akési neživotaschopné odpadové vrecúško. Ako dôkaz svojho tvrdenia udávala, že keď bunke dáme dostatočné množstvo živín, „molekúl“, bunka sa nimi preplní a rozdelí sa. Teória živej hmoty bola anachronizmus siahajúci až do raného novoveku a preto absolútne stojaci mimo záujem akademickej obce.

Situácia sa zmenila v roku 1950. Trofim Denisovič Lysenko, blízky priateľ Stalina a priemerne vzdelaný agronóm, ktorý sa práve vďaka Stalinovi stal nekriticky prijímaným odborníkom na biochémiu, spôsobil svojimi amatérskymi zásahmi do sovietskeho semenárstva zaburinenie osiva a tým významné zníženie produkcie obilnín. Aby nestratil Stalinovu priazeň, alebo snáď preto, že sebavedome hľadal dôvod zaburinenia mimo dôsledky svojej intervencie, vyzdvihol teóriu Lepešinskej ako jedinú správnu a ďalej ju rozvinul. Podľa Lysenka, keď bunka pôsobí na živú hmotu, tak sa z nej môže stať akákoľvek iná bunka v závislosti na aktuálnych podmienkach. Vysvetlil tak, prečo došlo k rozsiahlemu zaburineniu osiva – semeno obilnín sa premenilo v semeno buriny. Lepešinská Lysenkovo ​​rozpracovanie akceptovala.

Kvôli blízkemu priateľstva medzi Lysenkom a Stalinom, ako aj kvôli tomu, že ako Lysenko, tak Lepešinská boli veľmi aktívni v odstraňovaní oponentov, bola teória živej hmoty v Sovietskom zväze a jeho satelitoch bezvýhradne prijatá a vedecké pracoviská začali hlásiť absurdné pozorovanie premeny buniek jedného druhu do buniek druhu iného, ​​Československo nevynímajúc. Tieto pozorovania narástli do absurdných rozmerov, kedy bolo pozorovaná napríklad premena kukučky na pinku, šošovice na hrášok alebo spontánne vyrastanie vetvy buka na breze. Poznatky genetiky boli vyhlásené za buržoázne pavedy. Zaujímavý postoj je vyjadrený v knihe Mladý biológ, ktorá vyšla v roku 1955 v Československu:

„Inou význačnou oblasťou, ktorá sa v Sovietskom zväze prudko vyvíja je otázka vzniku a vývoja buniek. Takmer sto rokov sa verilo, že bunka môže vzniknúť iba z bunky. Zmyslom tohto názoru, ktorý hájil Virchov, bolo dokázať, že život možno odvodiť iba od akejsi prvotnej bunky, ktorá prirodzene nevznikla sama od seba, ale bola stvorená nejakou nadprirodzenou bytosťou. Túto dogmu rozbila O. B. Lepešinská. Dlhoročnou praxou (!) dokázala, že bunka môže vzniknúť len zo živej hmoty.“[1]

Teória živej hmoty bola bezo zvyšku opustená po smrti Stalina.

Lepešinská bez akéhokoľvek konvenčného dôkazu tvrdila, že bunky starnú kvôli postupnému hrubnutiu bunkovej steny, kvôli čomu horšie vymieňajú látky s prostredím. Podľa nej bol tento proces zastaviteľný Hydrogenuhličitanom sodným (sódou bikarbónou), na základe čoho navrhovala injekcie a kúpele v ňom, najmä pre starých ľudí, čo sa stretlo s odporom sovietskych lekárov. Lysenko na základe tejto teórie nakázal hnojiť polia NaHCO₃, avšak po poklese výnosov sa od tejto metódy upustilo.