Oko
Oko (lat. oculus) je orgán reagujúci na svetlo. V priebehu vývoja živočíchov došlo k výraznému rozvoju od svetlocitlivých orgánov reagujúcich iba na to, či svetlo je alebo nie je, až po „jednoduché“ oko u stavovcov (vrátane človeka) a hlavonožcov a zložené oko u článkonožcov.
O iných významoch výrazu Oko pozri Oko (rozlišovacia stránka).
Veľa živočíchov (vrátane cicavcov, vtákov, plazov a niektorých rýb) má oči umiestnené na jednej strane hlavy, čo im umožňuje trojrozmerné binokulárne videnie - jednotlivé obrázky z oboch očí sa skladajú do jedného, ktorý vnímame. Oproti tomu existuje monookulárne videnie, kedy živočích vníma súčasne dva rozdielne obrazy, ako napríklad zajac alebo chameleón. Optické chyby, spôsobené ohybom svetla na zrenici príliš malých očí jednoduchého typu, prakticky znemožňujú ich používanie, preto by pre drobné druhy hmyzu boli také oči bezcenné.
Anatómia oka cicavcov
Štruktúra ľudského oka sa úplne prispôsobuje potrebe zaostriť lúč svetla na sietnicu (lat. retina). Všetky časti oka, cez ktoré lúč svetla prechádza sú priehľadné, aby čo najviac zabraňovali rozptylu dopadajúceho svetla. Rohovka (lat. cornea) a šošovka (lat. lens) pomáhajú lúč svetla spojiť a zaostriť na zadnú stenu oka - sietnicu. Toto svetlo potom spôsobuje chemické premeny vo svetlocitlivých bunkách (tyčinky a čapíky), ktoré vysielajú nervové impulzy zrakovým nervom (lat. nervus opticus) do mozgu.
Svetlo vstupuje cez rohovku do oblasti vyplnenej komorovou vodou (lat. aquaeus humour) a dopadá na šošovku cez zrenicu (lat. pupil). Tá sa pomocou svalov (dúhovky, lat. iris) rozťahuje a zužuje, čím reguluje množstvo prechádzajúceho svetla. Pomocou svalov je regulovaná aj šošovka, ktorá zaostruje lúče svetla, aby sa zbiehali presne na sietnici, kde vytvárajú prevrátený obraz. Zostávajúca oblasť oka je vyplnená sklovcom, ktorý udržuje v oku stály tlak a tým aj tvar.
Časti oka:
- Očná guľa (lat. bulbus oculi), ktorá je uložená v tvárovej časti lebky v očnici; do nej patria: očné bielko, rohovka, vráskovcový opaštek, dúhovka, šošovka, cievovka, sietnica, slepá škvrna a sklovec
- prídavné orgány oka:
- Spojovka (lat. tunica conjuctiva) vystiela priestor medzi viečkom, očnou guľou a očnou dutinou. Je to blana sýtej ružovej farby.
- Slzná žľaza: je uložená v dutine nad očnou guľou. Vylučuje slzy (lat. lacrimae) ktoré obsahujú chlorid sodný a lyzozým. Slúžia na zvlhčovanie prednej steny oka a na ochranu pred infekciou. Slzy odtekajú do slzného vačku vnútornou stranou oka a ďalej slzovodom do nosnej dutiny.
- Vrchná a spodná mihalnica (viečko) slúži na ochranu oka. Jeho voľné okraje pokrývajú riasy, do ktorých pošvy ústia mazivové žľazy.
- Okohybné svaly – je ich 6 a sú tvorené z priečne pruhovaného svalstva. Slúžia na pohyb očnou buľvou.
Pohlcovanie žiarenia
V rôznych častiach oka dochádza k pohlcovaniu rôznych vlnových dĺžok žiarenia. To sa dá využiť pri operáciách oka, ale predovšetkým to chráni oko pred poškodením. Žiarenie je pohlcované pomocou rozkladu proteínov a iných látok, čím sa spotrebúva energia. Vyššie dávky nevhodného žiarenia spôsobujú slzenie, zvýšenie teploty a tlaku v oku, zápaly a podobne.
- 100 – 315 nm – absorbuje sa prevažne v rohovke, zvyšok sa rozptýli v sklovci,
- 315 – 400 nm – absorbuje sa prevažne v šošovke za pomoci premeny proteínov,
- 400 – 1 400 nm – prechádza cez šošovku a dopadá na sietnicu, kde môže spôsobiť aj vážne poškodenie. Viditeľné svetlo 400 – 700 nm je oko schopné v priebehu 0,25 sekundy zredukovať pomocou zreničky na znesiteľné množstvo, ale na kratších vlnových dĺžkach už nedokáže tak rýchlo zareagovať,
- viac ako 1 400 nm – je absorbované v rohovke. Spôsobuje silné slzenie a zvyšovanie teploty a tlaku sklovca.
