Northrop Grumman E-2 Hawkeye

Hoci E-1B Tracer bol v roku 1958 úspešne zavedený do služby, námorníctvo sa s týmto riešením neuspokojilo a naďalej požadovalo pokročilejší stroj. Po zvážení predložených návrhov bol v marci 1957 vybraný "Model 123", ktorý pochádzal opäť z dielne firmy Grumman. Lietadlo dostalo označenie "W2F-1" a neskôr bolo premenované na E-2A Hawkeye. Bolo to prvé lietadlo, ktoré bolo postavené od základov ako platforma včasnej výstrahy.

Počiatočný let prvého z troch prototypov sa konal 21. októbra 1960, aj keď v tej dobe ešte s veľmi obmedzeným avionickým vybavením. V plnej konfigurácii sa prototyp vzniesol do vzduchu až 19. apríla 1961. E-2A Hawkeye bol jasnou evolúciou svojho predchodcu – lietadla E-1B Tracer. Oba stroje boli hornoplošníky s krídlami, ktoré sa dali zložiť pozdĺž lietadla. Oba boli poháňané dvomi motormi a boli vybavené záchytným hákom.

Hawkeye sa však odlišoval od Tracera viacerými podstatnými prvkami. Namiesto hviezdicových motorov WF-1 bol poháňaný turbovrtuľovými motormi Allison T56-A-8/8A (každý s ťahom 3020 kW). Mimochodom, vylepšené verzie motorov T56 sa neskôr použili aj pri protiponorkových lietadlách P-3 Orion a transportných C-130 Hercules.

E-2A Hawkeye bol vybavený pokročilým radarovým systémom General Electric (GE) AN/APS-96. Ten tvorila anténa s priemerom 7,31 metra, ktorá bola inštalovaná v rotačnom radome v tvare taniera. Radar pracoval v pásme UHF a otáčal sa rýchlosťou 6 otáčok za minútu. Z výšky 9 150 metrov mohol detegovať vzdušné a hladinové ciele na vzdialenosť 370 kilometrov. AN/APS-96 bol inovatívny v tom, že poskytoval automatické sledovanie cieľa. V predchádzajúcich lietadlách včasnej výstrahy musel radarový operátor pozorovať impulzy cieľa na obrazovke a sám vypočítať dráhu cieľa a jeho rýchlosť.

Posádka sedela v pretlakovej kabíne a pozostávala z pilota, kopilota a troch operátorov elektronických systémov.

Dodávky lietadiel E-2A začali v roku 1964, tieto stroje však nespĺňali požadované parametre, v dôsledku čoho bola ich sériová výroba začiatkom roku 1965 zastavená. Celkovo tak získalo americké námorníctvo 59 kusov vo verzii E-2A.

Spoločnosť Grumman sa spolu s námorníctvom snažili odstrániť nedostatky, výsledkom čoho bola verzia E-2B. Tá bola vybavená modernizovaným avionickým systémom, ktorý bol postavený na digitálnom počítači Litton L-304. Lietadlo E-2B prvýkrát vzlietlo 20. februára 1969. Na túto verziu bolo do roku 1971 vylepšený celkovo 49 strojov E-2A. Štyri lietadlá boli konvertované na cvičnú verziu TE-2A zvyšné sa používali na testovanie.

E-2B však predstavovala iba dočasné riešenie a námorníctvo spustilo v roku 1968 program „preplanned product improvement“, ktorý vyústil do vzniku verzie E-2C. Úpravou dvoch testovacích strojov E-2A vznikli prototypy E-2C, ktoré začali podstupovať letové skúšky 20. januára 1971. Prvý sériovo vyrobený E-2C vstúpil do služby v novembri 1973. Nová verzia sa od predchádzajúcich líšila nasledovnými vylepšeniami:

• Novým radarom AN/APS-120, ktorý disponoval aj obmedzenou schopnosťou sledovať pohybujúce sa pozemné ciele.
• Systémom AN/ALR-59, ktorý dokázal detegovať a lokalizovať radary. Inštaláciou systému došlo k zmene v prednej časti lietadla, v dôsledku čoho mal E-2C na prvý pohľad dlhší nos ako verzie E-2A/B.
• Počítačovým systémom Litton OL-77, pozostávajúcim z dvoch počítačov Litton L-304.
• Systémom inerciálnej navigácie AN/ASN-92.
• Novými komunikačnými systémami, ktoré zahŕňali päť UHF a dve VHF rádia, dátové spojenie na prenos informácií medzi lietadlami Link-4, dátové spojenie na prenos informácií medzi lietadlom a pozemnou stanicou Link-11.
• Novými motormi T56-A-422 s výkonom 3 660 kW, ktoré boli neskôr nahradené variantom T56-A-425. Ten mal rovnaký výkon, ale namiesto kovových vrtúľ mal kompozitné.
• Väčším chladiacim systémom, ktorý sa nachádzal na vrchu lietadla za kokpitom a ktorý bol potrebný v dôsledku rozšírenia avionických systémov.

Lietadlá Hawkeye boli od roku 1976 vybavené vylepšeným dopplerovským radarom AN/APS-125, ktorý umožňoval sledovať pozemné ciele automatizovaným spôsobom. Dokázal sledovať až 300 vzdušných cieľov súčasne a na vzdialenosť 463 km.[2]

V rokoch 1980 až 1988 bolo 55 týchto strojov komplexnejšie zmodernizovaných a takto upravené Hawkeye dostali označenie "Basic Charlies" alebo "Group 0". K základným vylepšeniam patrili:

• Nový radar AN/APS-138, s väčším dosahom a zvýšenou odolnosťou voči rušeniu.
• Zlepšený systém detekcie nepriateľských radarov AN/ALR-73.
• Zvýšenie počítačovej pamäte o 16 kilobajtov, čím bola rozšírená celkovo na 48 kilobajtov.

Group 0 nebola zďaleka poslednou modernizáciou lietadiel Hawkeye. Ďalšia verzia dostala označenie "Group I" a mala nasledovné vylepšenia:

• Radarový systém AN/APS-139, ktorý v spolupráci s výkonnejším procesorovým systémom Litton dokázal sledovať viac cieľov (až 2400 súčasne). Mohol tiež sledovať pomalé alebo stacionárne ciele na pevnine a mal väčšiu odolnosť voči rušeniu.
• Výkonnejší avionický chladiaci systém.
• Nové motory T56-A-427 s výkonom 3 800 kW, ktoré boli spoľahlivejšie a mali ekonomickejšiu prevádzku (o 13% lepšiu spotrebu paliva).

Celkovo bolo vyrobených 18 lietadiel vo verzii Group I. Uvažovalo sa aj o modernizácii starých lietadiel na úroveň Group I, ale zistilo sa, že náklady by boli rovnaké ako výroba nových strojov a tak boli postupne všetky staršie verzie vyradené.

Group I bola len prechodným riešením na ceste k oveľa ambicióznejšej verzii Group II, ktorá bola zavedená v roku 1992. Nové lietadlá mali nasledovné vylepšenia:

• Radar AN/APS-145, ktorý umožňoval sledovať väčší počet cieľov a mal asi o 40% väčší dosah ako AN/APS-139. Bol taktiež odolnejší voči rušeniu.
• Zlepšený systém vlastný-cudzí.
• Pracovné stanice získali farebné displeje s 28-centimetrovou uhlopriečkou. Tie poskytovali symboliku pre identifikáciu rôznych typov cieľov operátor mohol komunikovať s displejom pomocou ľahkého pera.
• Zastarané dátové linky Link-4 a Link-11 boli nahradené novším Link-16. Vylepšené boli aj komunikačné VHF-UHF systémy.
• Systém na vytvorenie plánu jednotlivých misií a záznamník misií.[3]

Najmodernejšou verziou Hawkeye je E-2D, ktorej vývoj začal v roku 2003. Dvojica prototypov začala letové skúšky v roku 2007 od nové stroje boli zavedené do služby amerického námorníctva v októbri 2014.

Lietadlo E-2D je vybavené novým radarom AN/APY-9 od firmy Lockheed Martin, ktorý pracuje na frekvenciách od 300MHz do 1GHz. Radar dokáže okrem lietadiel veľkosti stíhačiek detegovať a sledovať aj riadené strely a lietadlá s nízkou efektívnou odrazovou plochou. Inými slovami, dokáže zachytiť aj stealth stíhačky, ako sú čínska J-20 alebo ruská Su-57.

E-2D dokáže zdieľať taktické informácie so stíhacími lietadlami F/A-18E/F a F-35C alebo krížnikmi a torpédoborcami. Vďaka tomu môže navádzať protilietadlové strely SM-6, vypálené z bojových lodí ako aj rakety AIM-120 AMRAAM, ktoré sú súčasťou výzbroje stíhacích lietadiel.

Od svojich predchodcov sa E-2D líši aj novým rádiovým vybavením, skleným kokpitom, novým misijným počítačom a systémom riadenia letu, integrovaným satelitným komunikačným systémom a vylepšenými motormi T56-A-427A. Pri nasledujúcej modernizácii by tieto stroje do roku 2020 mali získať schopnosť dopĺňania paliva počas letu.

Americké námorníctvo plánuje obstarať celkovo 75 lietadiel E-2D.[4]

• Posádka: Päť, Dvaja piloti, bojový dôstojník informačného centra, dôstojník vzdušnej kontroly a radarový operátor
• Dĺžka: 17,60 m
• Rozpätie krídel: 24,56 m
• Výška: 5,58 m
• Plocha krídel: 65 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 19 536 kg
• Vzletová hmotnosť: 18 090 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 26 083 kg
• Pohonná jednotka: 2 × turbovrtuľový motor Allison / Rolls-Royce T56-A-427A, každý s výkonom 5 100 koní (3 800 kW)

• Maximálna rýchlosť: 648 km/h
• Cestovná rýchlosť: 474 km/h
• Maximálny dolet: 2 708 km
• Služobný dostup: 10 576 m
• Výkon/hmotnosť: 0,32 kW/kg