Mníška

Misionárky lásky vo svojich bielo-modrých habitoch

V rímskokatolíckej cirkvi sa ženy po vstupe do kláštora stávajú mníškami/rehoľníčkami až po zložení mníšskych/rehoľných sľubov. Mníšky a rehoľníčky sa riadia vypracovanými pravidlami rádu alebo kongregácie, do ktorej vstúpili. V katolíckej tradícii existuje celý rad jednotlivých pravidiel, ktorými sa vyznačujú jednotlivé rády. Aj keď odev býva podobný, tak sa pri jednotlivých rádoch odlišuje či už strihom habitu alebo jeho farbou (napr. Kongregácia misionárok lásky, ktorú založila Matka Tereza nosí bielo-modrý odev. Všeobecne sa dá povedať, že keď žena vstupuje do kláštora najprv podstupuje počiatočnú skúšobnú dobu, postuláciu[5][6][7], keď sa stáva postulantkou. Toto obdobie zvyčajne trvá od šiestich mesiacov do jedného roka, jeho trvanie záleží od jednotlivého rádu. Keď postulantka zistí, že je pripravená na život mníšky, postúpi do ďalšieho obdobia, ktoré sa nazýva noviciát [8]. Toto obdobie trvá jeden až dva roky, v ktorom sa ešte uchádzačka nestala mníškou/rehoľníčkou, pretože ešte nezložila mníšske/rehoľné sľuby. Po tomto období zloží dočasné sľuby, toto obdobie trvá jeden až tri roky. Po tomto období už zloží večné sľuby. Predstavená mníšok, ktorú určili alebo zvolili na čelo ženského kláštora sa nazýva opátka (zastarano abatiša). Všeobecne sa nazýva aj matka predstavená.

Označenie pre pravoslávny alebo gréckokatolícky kresťanský kláštor je Monastier.[9]

Náboženské komunity v celom Anglicku boli zničené za vlády kráľa Henricha VIII, keď oddelil cirkev v Anglicku od pápežstva počas anglickej reformácie. Kláštorom boli odobraté ich pozemky a majetok, a mnísi boli nútení buď žiť sekulárnym životom, alebo museli opustiť krajinu.

Niektoré reformačné alebo luteránske cirkvi majú menšie kláštorné komunity, ale všeobecne majú menšiu úlohu než je to v rímskokatolíckej cirkvi alebo vo východných cirkvách.