Minské kniežatstvo

Minské kniežatstvo (po bielorusky: Менскае княства, po rusky: Минское княжество) vzniklo na začiatku 12. storočia v roku 1101 oddelením od Polackého kniežatstva na území medzi riekami Svisloč, Drisa a Berezina. Súčasťou tohto kniežatstva boli mestá Minsk, Druck, Barysaŭ, Zaslavľ a iné.

Za vlády prvého kniežaťa kniežatstva Gleba Vseslaviča (1101 - 1119) vypuli vojny proti Kyjevskej Rusi (1104 a 1116). Gleb Vseslavič si však vo vojnách nevedel rady a skončil v Kyjeve v zajatí, kde čoskoro po roku 1119 umrel.

Vojny pokračovali aj za vlády nástupcu Gleba Vseslaviča - Rastislava Gleboviča. Po skončení jeho panovania vládu v kniežatstve prebral Izjaslav Mstislavič (1129 - 1132) vnuk Vladimíra II. Monomacha a syn Mstislava Veľkého. V polovici 12. storočia však Glebovi synovia navrátili Minské kniežatstvo do svojich rúk a skoncovali s pokusmi polackých kniežat, ktorí si ho chceli podmaniť. V roku 1164 s pomocou litovských vojsk sa Rastislavovi Glebovičovi podarilo poraziť polacké knieža Ragnvalda III. a posilniť nezávislosť Minského kniežatstva od Polackého kniežatstva. V druhej polovici 12. storočia však vplyv litovských kniežat na Minské kniežatstvo začal rásť. Od druhej polovice 13. storočia boli minské kniežatá fakticky vazalmi litovských kniežat. Tie si v roku 1326 definitívne pripojil knieža Gediminas, a tým sa celé Minské kniežatstvo stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva.