Sèvreská zmluva

Sèvreská zmluva je mierová zmluva a súčasť Parížskych predmestských zmlúv, podpísaná medzi štátmi Dohody a Osmanskou ríšou 10. augusta 1920 v meste Sèvres pri Paríži. Osmanská ríša sa v nej vzdala všetkých nárokov na neturecké územia. Turecko podľa zmluvy stratilo 4/5 svojho územia (v Európe mu zostalo iba územie hlavného mesta a úzky pruh okolo úžin Bospor a Dardanely, ktoré mali byť demilitarizované a postavené pod správu Spoločnosti národov). Okrem reparácií musel sultán súhlasiť s obmedzením armády na 50 000 mužov a so zabavením vojnového loďstva. Zmluva mala vďaka vytýčeniu mnohých nových hraníc na Blízkom Východe značný dopad na medzinárodné dianie v regióne s presahom až do súčasnosti.[1]

Mapa západnej Malej Ázie (z roku 1920), zobrazujúca Zónu úžin podľa Zmluvy zo Sèvres.
Prvá arménska republika so západnými hranicami navrhnutými prezidentom Wilsonom.
Rozdelenie Osmanskej ríše medzi víťazné štáty

Územné úpravy

Veľká časť pôvodného územia ríše sa osamostatnila alebo sa dostala do rúk cudzích štátov. Okrem nižšie zmienených oblastí malo mať v Malej Ázii zónu vplyvu aj Taliansko.

Zóna úžin

Zóna úžin mala zahŕňať úžiny Bospor, Dardanely a Marmarské more. Vody nemohli byť blokované a Dardanely museli byť otvorené pre všetky plavidlá v čase vojny aj mieru. V rámci bývalej Osmanskej ríše mali tiež vzniknúť viaceré voľné zóny, teda prístavy medzinárodného záujmu, kde všetky strany si mali byť rovné v zaobchádzaní a obchodovaní. Mali to byť prístavy Istanbul (od štvrte San Stefano ku palácu Dolmabahçe), Haydarpaşa na ázijskej strane istanbulského Bosporu, Smyrna, Alexandretta, Haifa, Basra, Trabzon, a Batumi.

Trácia

Východná Trácia až po líniu Çatalca, ostrovy Imbros a Tenedos a ostrovy v Marmarskom mori boli pridelené Grécku. Ich okolité pobrežie však bolo medzinárodné, v správe Zóny úžin.

Kurdistan

Prezident USA Woodrow Wilson navrhol, aby vznikol tiež samostatný štát Kurdistan - po referende, ktoré sa malo neskôr medzi obyvateľmi kurdských regiónov v Osmanskej ríši konať. Miestni Kurdi sa však nevedeli dohodnúť na hraniciach plánovaného štátu.[2] Hranice Kurdistanu na základe etnických kritérií nakoniec navrhol Şerif Paša.

Arménsko

Arménsko bolo uznané signatármi za nezávislý štát. Jeho západné hranice navrhol prezident Wilson.

Irak

Irak sa stal britským mandátom, čo bolo potvrdené 25. apríla 1920 na konferencii v San Reme.

Palestína

Pri mierovej zmluvy boli zahrnuté tri princípy z Balfourovej deklarácie z roku 1917, Palestína a Zajordánsko sa stali britským mandátnym územím.

Sýria a Libanon

V Sýrii a Libanone, vrátane územia okolo dnešnej tureckej Antakye vznikol francúzsky mandát. Francúzi v roku 1920 zvrhli kráľa Faisala, ktorý sa v marci 1920 za pomoci Sýrskeho národného kongresu vyhlásil za kráľa Sýrie.

Kráľovstvo Hidžáz

Kráľovstvo Hidžáz získalo medzinárodné uznanie potom, ako sa už počas svetovej vojny pretransformovalo z osmanského vilájetu na nezávislé kráľovstvo pod britským vplyvom. Zahŕňalo sväté mestá islamu Mekka a Medina.

Neúspech mierovej zmluvy

Mier zo Sèvres bol predovšetkým kvôli ziskom Grécka (väčšina ostrovov v Egejskom mori a východná Trácia) jednoznačne odmietnutý tureckými nacionalistami a parlament zmluvu odmietol ratifikovať. 10. augusta 1920 bol osmanský sultán Mehmed VI. Spojeným kráľovstvom a jeho spojencami donútený k podpísaniu mierovej zmluvy, ktorá turecké územia redukovala na Istanbul a oblasť okolo Marmarského mora a vytvárala z Turecka de facto bábkový štát.[1] Tato dohoda však nebola uznaná tureckou národnou vládou na čele s Mustafom Kemalom, ktorá už v tej dobe bola jedinou relevantnou silou nezávislou na sultánovi i silách Dohody. Aj charakter mierovej zmluvy zo Sèvres bol motiváciou pre turecké kemalistické vojská vo vojne za nezávislosť, na konci ktorej došlo k anulovaniu platnosti výsledkov Sèvreskej zmluvy a ku revízii výsledkov vojny, čo bolo spečatené podpisom novej Lausannskej zmluvy v roku 1923.

Referencie
  1. DANFORTH, Nick. Forget Sykes-Picot. It’s the Treaty of Sèvres That Explains the Modern Middle East. [online]. Foreign Policy, 10.8.2015, [cit. 2019-07-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ÖZOĞLU, Hakan. Kurdish Notables and the Ottoman State: Evolving Identities, Competing Loyalties, and Shifting Boundaries. [s.l.] : SUNY Press, 2004. S. 38. (po anglicky)

Iné projekty


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.