Michail Petrovič Arcybašev

Narodil sa v schudobnenej šľachtickej rodine. Jeho matka bola poľského pôvodu. V detstve dosť chorľavel, trpel tuberkulózou, ohluchol na jedno ucho a vo veku 16 rokov sa pokúsil o samovraždu. Od roku 1895 pracoval ako úradník v zemskom úrade. V rokoch 1897 – 1898 študoval v meste Charkov na maliarskej akadémii, ale štúdium tu neukončil. V roku 1898 sa presťahoval do Petrohradu, kde sa neúspešne pokúšal dostať sa na Akadémiu umenia. Živil sa kreslením karikatúr do bulvárnych novín a časopisov a tiež písaním satirických článkov. Snažil sa tiež zarábať si na živobytie hazardom. Od roku 1901 sa venoval iba literatúre. Ako dvadsaťročný sa oženil, ale manželstvo skončilo pre rôznosť charakterov už po troch rokoch rozvodom.

V roku 1901 literárne debutoval poviedkou Paša Tumanov, ktorá ale nevybočovala z priemeru. Využil v nej myšlienky učenia Leva Nikolajeviča Tolstého, ktoré ako mladý muž Arcybašev spočiatku vyznával. Tolstého učenie sa objavuje aj v ďalších Arcybaševových poviedkach a románoch. V diele Robotník Ševyrjov už dominujú pesimistické až nihilistické náhľady na budúcnosť, človek je podľa Arcybaševa tvorcom a zároveň obeťou dejín (v tomto prípade obeťou revolúcie v roku 1905). Radikálny individualizmus, snaha o dosahovanie rozkoší, krajný egoizmus a hodnotový nihilizmus sa azda najviac prejavil v jeho románe Sanin, ktorého hlavným hrdinom je sebavedomý a nezávislý mladý muž, ktorý sleduje len naplnenie svojich vlastných túžob a cieľov, bez ohľadu na želanie a city druhých. Už pri tvorbe tohto románu sa Arcybašev pravdepodobne inšpiroval dielami nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho. Román Sanin vyvolal v Rusku veľkú čitateľskú odozvu a v literárnych kruhoch rozruch nielen zobrazením amorálneho hlavného hrdinu, ale aj dovtedy neobyčajne otvoreným opisom (inak nepočetných) erotických scén. Autor bol dokonca vinený z tvorby a šírenia pornografie. Dnes sa kritizované pasáže nezdajú byť vôbec lascívne.

Arcybašev bol stúpencom radikálneho individualizmu a nihilizmu. Život bol pre neho sledom menších či väčších utrpení a končil sa nebytím (ničotou). Filozoficky bolo jeho myslenie i tvorba ovplyvnené dielom F. Nietzscheho, Arthura Schopenhauera a Henriho Bergsona. Ako bytostný individualista Arcybašev s nevôľou sledoval rast popularity boľševického hnutia. Kritizoval ako účasť Ruska v prvej svetovej vojne, tak aj vypuknutie Veľkej októbrovej revolúcie.

V lete roku 1923 Arcybašev zo Sovietskeho Zväzu emigroval do Varšavy. Keďže jeho matka bola poľského pôvodu, v roku 1923 hneď získal poľské občianstvo. Vo Varšave s D. Filosofovom vydával protisovietsky zameraný časopis Za slobodu! (За Свободу!). Publikované príspevky vyšli po jeho smrti v diele Spisovateľove zápisky (Записки писателя). Arcybašev bol pochovaný na pravoslávnom cintoríne vo varšavskej štvrti Wola.

• Paša Tumanov, 1901; poviedka
• Zlodej koní, 1902; poviedka
• Landeova smrť [Смерть Ланде], 1904; román
• Sanin [Санин], 1907; román
• Milióny [Миллионы], 1908; román
• Robotník Ševyrjov [Рабочий Шевырёв] - román o ruskej revolúcii v roku 1905
• Na poslednej čiare [У последней черты], 1910 – 1912.
• Spisovateľove zápisky. [Записки писателя] Varšava 1925, 1927 (2 zv.)

• Sanin. (Preložil Ján Ferenčík) Bratislava : Tatran 1970, 362 s. (česky naposledy vyšlo pod názvom Svůdce v preklade Aleny Morávkovej; Praha - Litomyšl : Paseka 1999. 320 s. ISBN 80-7185-231-7)

• KOVÁČOVÁ, Marta: Gorkij – Arcybašev : dve alternatívy dejín a človeka. Banská Bystrica: Filologická fakulta, UMB, 2004. 110 s. ISBN 80-8055-942-2

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michail Petrovič Arcybašev

• heslo v Encyclopaedia Britannica.
• Texty diel Michaila Petroviča Arcybaševa (po rusky)