Mercurius Veridicus ex Hungaria

Uverejnenie týchto novín znamená nie začiatok, ale dovŕšenie propagandy pomocou tlače, ktorú František Rákoci II. a jeho spolupracovníci začali rozvíjať prostredníctvom novinových letákov a manifestov už dávnejšie predtým. Kuruci, ako volali stúpencov a vojakov Rákociho, chceli propagandou eliminovať vplyv nepriateľského spravodajstva, šíreného úradným časopisom habsburského panovníckeho dvora Wienerisches Diarum, ktorý neskoršie premenovali na Wiener Zeitung. Pod týmto titulom noviny vychádzajú dodnes.

Rákoci spoznal dôležitosť písaného slova a tlače pre oslobodzovací boj a preto podnikol všetko pre rozvoj vlastnej propagandy, ktorou chcel vo svoj prospech ovplyvniť verejnú mienku hlavne v zahraničí a získať čo najviac prívržencov a podporovateľov svojich povstaleckých akcií. Preto aj vo svojom prvom novozámockom manifeste písal medzi iným: „Nech ide do celého sveta zvesť o napredovaní nášho spravodlivého boja proti rakúskemu panovníckemu domu...“

Hneď na začiatku bojov proti cisárskym vojskám vydal manifest, v ktorom vyhlasuje boj za slobodu potláčaných národov v rakúskej monarchii, hlavne maďarského ľudu, proti habsburskému otroctvu. Je to vlastne výzva k ozbrojenému povstaniu. (Manifestum Principis Rákoczi). Bol vydaný na hrade Breszne v Poľsku. Okrem Rákociho manifest podpísal aj jeden z jeho pobočníkov, generál kuruckých vojsk gróf Mikuláš Berčéňi. Vo svojom ďalšom manifeste toho istého roku, ktorý vyšiel z vojnového tábora povstalcov pri Mukačeve 7. júla 1702, slávnostne sa obracia na panovníkov a na obyvateľov celého „kresťanského sveta“ tvrdiac, že on a jeho stúpenci obnovili „večnú slávu ubitého uhorského národa“. Podobný cieľ sledoval aj vydaním tzv. Manifestu nespokojencov Uhorska, ktorý vyšiel vo francúzštine za hranicami Uhorska už aj preto, aby si ešte viac naklonil vládnuce kruhy vo Francúzsku, ktoré jeho povstanie podporovali peniazmi i vojnovým materiálom

Z obdobia kuruckých bojov poznáme viacej manifestov, letákov a proklamácií Františka Rákociho II. o zriadení verejných úradov, obnovení a utužení vojenskej disciplíny, o vojnovej situácii, výsledku mierových rokovaní, o rozhodnutiach snemu v Onóde, ktorý detronizoval habsburgovcov a pod. Boli tlačené po maďarsky a kvôli cudzine aj po latinsky. V zahraničí vychádzali aj v iných svetových rečiach. Cudzina ich prijímala s veľkou pozornosťou. Rákoci sa osobne staral o to, aby s manifestami a s letákovými novinami kurucov sa oboznamovala nielen vyššia šľachta a zemania, ale aj prostý ľud. Gróf Mikuláš Berčéňi - kurucký generál - mal každý kurucký pluk oboznamovať s Rákociho tzv. novozámockým manifestom, ktorý sa musel čítať aj po dedinách, aby sa aj negramotné ľudové masy pripojili k povstaniu.

Už tieto zmienky ukazujú, že tu boli priaznivé podmienky pre vydávanie prvých novín v Uhorsku. Kuruci priamo nástojčivo potrebovali vlastné noviny, v ktorých by sa mohli brániť proti útokom nepriateľskej propagandy. Nielen zahraničných, ale aj domácich čitateľov bolo treba presviedčať o nevyhnutnosti boja proti habsburgovcom a zoznamovať ich s víťazným postupom kuruckých vojsk. Veď do Uhorska prichádzalo okrem Wienerisches Diarum aj viacej novinových letákov, letákových novín, manifestov, pamfletov i skutočných novín, ktoré úspechy kurucov zamlčovali a ich odboj proti cisárskej Viedni zatracovali. Preto kurucké letákové tlače i Mercurius Veridicus ex Hungaria prinášali vlastné spravodajstvo, „aby sa všetko to nezdalo pravdivé, čo cudzí národ tvrdí v novinách, hlavne v nemeckých lživých novinách“. (Rozumej Wienerische Diarum).

Prvé číslo Mercurius Hungaricus vydal gróf Antal Esterházi roku 1705, druhé toho istého roku v máji a tretie v auguste vyšlo zásluhou významného generála a radcu Františka Rákociho II. - Pavla Rádaya. Roku 1706 niet bližších údajov o vydaní novín. Podľa všetkého ďalšie číslo novín vyšlo až roku 1708, čo však nie je isté. Roku 1710 Mercurius vyšiel v januári, vo februári a v marci. Môžeme preto usudzovať, že Mercurius nikdy nevychádzal týždenne a jeho vydanie sa neviazalo k nijakému presnému dátumu, ako sa to pokúšali dokazovať starší historici. Niet ani stopy o tom, že by vzniklo aj iné číslo Mercuria ako prvé vydané Eszterházym, šesť známych vytlačených a jedno zachované v rukopise. Len prvé esterháziovské číslo je doteraz neznáme. Aj keď je možné, že kuruci svoje noviny plánovali vydávať ako týždenník, ktorý by mal oboznamovať zahraničie s kuruckými víťazstvami a s výsledkami ich mierových rokovaní s Habsburgovcami, treba upustiť od staršej hypotézy, podľa ktorej v nejakej knižnici, alebo v archíve vo Francúzsku, Švédsku, alebo v inej európskej krajine sa skrýva „plná séria mercuriov“, obsahujúca do 200 čísiel.

Vydavateľ prvého čísla gróf Antal Esterházi chcel zabezpečiť týmto novinám širokú publicitu a veľký ideologický dosah. Mali prinášať domáce spravodajstvo, prebúdzať národné povedomie a protihabsburskú nenávisť a len v druhom rade slúžiť zahraničnej politike. V tomto duchu aj vydal ich prvé číslo. Už tým, že chcel vydávať noviny hlavne pre ľud, sa jeho zameranie a redigovanie novín nezhodovalo s neskorším ich vedením veliteľskou kanceláriou Františka Rákociho II. Správne pochopil, že bez nadaného redaktora, ktorý by „novely (noviny) usilovne spisoval“, nemôže vytvoriť pohotový a hodnotný tlačový orgán. Sám si chcel, ako „hlavný redaktor“, vytvoriť akýsi „redakčný kruh“ a len toľko žiadal od hlavného veliteľstva, aby k nemu „subordinoval jedného novelistu“. Tieto plány sa však neuskutočnili na škodu celého povstaleckého hnutia, lebo Esterházy mohol z Mercuria vytvoriť časopis veľmi významný pre povstalecký boj. František Rákoci II. však nariadil odobrať vedenie časopisu Esterházimu, odôvodňujúc to nedôverou v stálosť Esterháziho zásad a jeho veliteľskou nedôslednosťou a slabosťou. Rákoci potom premenil Mercuria na poloúradný tlačový orgán pre propagovanie svojej zahraničnej politiky a jeho vedenie zveril svojmu stálemu spolupracovníkovi Pavlovi Rádayovi.

V Rádayovej redakcii vyšiel Mercurius dva razy roku 1705 a výsledkom jeho práce je aj číslo z roku 1708. Nielen doma, ale aj v susedných krajinách bol Mercurius dobre prijatý. Ráday, keď videl úspech novín, navrhol ich vydávať týždenne. Rákoczi aj skutočne nariadil veliteľskej kancelárii, aby každý týždeň zostavovala materiál novín z došlých hlásení o výsledku bojov a iných správ a posielala ho do levočskej tlačiarne. Po roku 1705, ako sme uviedli, Mercurius dlhšie nevychádzal. Stalo sa tak preto, lebo kuruci nemali možnosť oznámiť cudzine nejaké väčšie víťazstvo svojich vojsk, pretože sa v tejto dobe pripravovali k veľkej bojovej akcii.

Augustové číslo Mercurius z roku 1705 vyšlo pod zmeneným názvom Mercurius Veridicus ex Hungaria. S pridaním slova „veridicus“ - pravdomluvný - chcel Rákoczi a jeho prívrženci, zvýrazniť objektivitu svojich správ na rozdiel od „tlačených lží“ Wienerisches Diarum. Medzi obidvoma číslami je podstatný rozdiel aj v celkovom zameraní. Kým májové číslo oslavuje významné osobnosti kurucov priamo pateticky, augustové číslo prináša oveľa viacej správ a informácií. Dáva teda prednosť opisu skutočných udalostí pred oslavnými článkami o kuruckých veliteľoch. Týmto číslom sa Mercurius nadlho odmlčal.

Na začiatku roku 1710 sa noviny znovu vzbudili k životu. Pravdepodobne ich zredigoval za pomoci veliteľskej kancelárie gróf Mikuláš Berčéňi. Tieto posledné tri čísla novín sa už netlačili v levočskej brewerovskej tlačiarni, lebo mesto sa 13. februára 1710 vzdalo cisárskym vojskám. Vysádzané sú už „ošúchanými a obdratými písmenami“ bardejovskej mestskej tlačiarne. Osnova januárového čísla je písaná rukou Berčéňiho tajomníka Samuela Ebeczkého a jeho možno pokladať aj za redaktora februárového a marcového čísla z roku 1710. Mercurius Veridicus ex Hungaria správou z 26. marca 1710 pravdepodobne zakončuje svoju púť. V mestskej tlačiarni v Bardejove sa muselo urýchlene prestať s tlačením Mercuria, lebo situácia na fronte sa stávala pre kurucov veľmi nepriaznivou. Michal Okolicsányi, podľa príkazu, ktorý obdržal od Bercsényiho, nariadil bardejovskému tlačiarovi, aby sa presťahoval do Košíc. Obával sa, že mesto i s tlačiarňou padne do rúk cisárskych, ako sa to už predtým stalo vinou zradcu Štefana Andrássyho s Levočou a s jej slávnou brewerskou tlačiarňou. Bardejovský tlačiar však nechcel spájať svoj osud s kuruckými vojskami, ktorým hrozila úplná porážka a preto sa vzpieral opustiť mesto. Výhovorky mu však nepomohli. V apríli 1710 previezli kuruci bardejovskú tlačiareň do Košíc. Podľa niektorých údajov vyšlo posledné číslo Mercurius Veridicus ex Hungaria práve v Košiciach roku 1711, ale je to len neoverená hypotéza.

Na kurucké noviny prvýkrát upozornil Szálay László roku 1895. Keď totiž opisoval kurucké povstanie v Uhorsku v júli roku 1705, prebral do svojich prameňov aj prvé známe číslo Mercurius Hungariuous. S touto malou správou začal sa riešiť problém začiatkov novinárstva v Uhorsku. Časom sa objavilo ďalšie vytlačené číslo Mercurius, no o existencii ostatných sa nič spoľahlivého a presného nevedelo. Pomocou rukopisných materiálov sa však podarilo zrekonštruovať nasledujúce číslo. Keď sa takým istým spôsobom podarilo zostaviť aj januárové číslo z roku 1710, došlo k zaujímavému overeniu spoľahlivosti tejto syntetickej metódy. Tlačený exemplár toho istého čísla, ktorý sa potom náhodne podarilo objaviť, sa presne zhodoval s rekonštruovaným na základe rukopisných materiálov. Skúmanie problémov súvisiacich s vychádzaním novín Mercurius Veridicus ex Hungaria trvalo dlhé desaťročie. Takmer po sto rokoch vyšla obsiahla štúdia Esze Tomáša, ktorý podrobil revízii mylné názory starších bádateľov a podal súvislý obraz o vychádzaní týchto prvých tlačených novín v Uhorsku.