Margarete Steiffová

Príbeh tejto ženy znie tak trochu ako rozprávka. Dňa 24. júla 1847 sa narodila Appolonia Margarete Steiffová v Giengen an der Brenz v poradí ako tretie zo štyroch detí. Má dve staršie sestry a o niečo neskôr aj brata. Otec, Friedrich Steiff, je stavebný majster v Giengene a matka, Maria Margarete Steiffová, rod. Hähnleová, vedie domácnosť a podporuje manžela v práci.

Margarete je veľmi temperamentné dieťa a bez problémov rastie a vyvíja sa – no bohužiaľ len do svojho roka a pol. V tomto veku ochorie na detskú mozgovú obrnu. Je jasné, že už nikdy nebude chodiť a jej život bude navždy spätý s invalidným vozíkom.

Navyše jej matka nesie túto skutočnosť veľmi ťažko – znamená to, že bude musieť svoju dcéru opatrovať počas celého jej života. Tým pádom sa mení jej rola domácej panej a matky a pre dcéru nevidí žiadnu perspektívu do budúcnosti.

Rodný dom Margarete Steiffovej

Zdanlivo bezmocná Margarete sa však vyvíja úplne ináč, ako by sa dalo očakávať. Je z nej veľmi šťastné dieťa a jej pozitívny postoj k životu ju robí veľmi obľúbenou. Za každého počasia chce tráviť svoj čas von s inými deťmi – a to aj v zime. Počas chladných mesiacov je väčšinou u starých rodičov alebo u rôznych susedov.

V čase, keď Margaréta nastupuje do školy, nastávajú tak trocha organizačné problémy. Ale našťastie sa všetko rýchlo vyrieši – do školy ju sprevádzajú sestry a deti od susedov a jedna pani, ktorá býva pri škole ju vynáša po schodoch. Škola ju veľmi baví a jej vedomosti ju rýchlo radia k nadpriemeru. Vo voľnom čase sa hrá s inými deťmi – je veľmi kreatívna a stále prichádza s novými nápadmi, ako sa zahrať s ostatnými. To je jej veľkým darom, ktorý jej veľmi pomôže v jej budúcom živote – Margarete vie jednať s ľuďmi, vie ich správne motivovať a ukázať im, čo a ako musia spraviť. Okrem toho chodí opatrovať malé deti v čase, keď sú ich matky v práci.

Margarete je doma veľmi prísne vychovávaná a aj kvôli tomu sa veľmi teší na leto v roku 1856. Odchádza do Ludwigsburgu, kde ostáva istý čas v rodine detského lekára Dr. Wernera. Tu má podstatne viac voľnosti, čo si patrične vychutnáva. Do rodiny zapadla veľmi rýchlo a ani netúži po návrate domov. Po neúspešnej operácii nôh ale odchádza na liečenie do Wildbadu. Liečenie si naplno užíva. Margarete zreje psychicky a emocionálne, ale choroba sa nijako nelepší. Stále sa pohybuje medzi Ludwigsburgom a Wildbadom. V novembri 1856 sa vracia späť do Giengenu. Po istej prestávke v škole musí toho veľa doháňať, ale ako ambiciózne mladé dievča rýchlo dosahuje požadovanú úroveň.

Margarétino ďalšie prianie je navštevovať školu šitia. Jej otec spočiatku nesúhlasí, pretože ju chce ochrániť pred prípadným zlyhaním. Ale je to jej silná vôľa, čo zase ukázala, že ju rodičia podcenili. Aj keď jej to trvá podstatne dlhšie a spočiatku musí prosiť o pomoc svoje sestry a iných ľudí, po pár rokoch sa z nej stáva perfektná krajčírka.

Stále znova sa pokúša Margarete posúvať svoje hranice ďalej. Teraz je tu nová výzva – chce sa naučiť hrať na citaru. Podarí sa jej to dokonca tak dobre, že sa dostáva do pozície, že môže hru na citare vyučovať.

Margarete odchádza k svojej tete Apolonii Hänle, aby jej ušila výbavu. Neskôr pracuje u miestneho farára Grossa, kde sa jej veľmi páči.

Približne vo veku 17 rokov uznáva, že jej choroba sa nedá vyliečiť. Cíti, že sa musí s chorobou vyrovnať, akceptovať ju, nájsť svoj pokoj, aby mohla pokračovať ďalej.

V roku 1874 plánuje jej otec prestavbu domu a okrem iného postaví krajčírsku dielňu na prvom poschodí. Spolu so sestrami Marie a Pauline začínajú doma šiť. Ich práca je ale stále známejšia a žiadanejšia a tak si po čase môžu dovoliť kúpiť ich vlastný šijací stroj – prvý v Giengene. Margarete ale nedokáže otáčať kotúč pravou rukou, takže sa musí naučiť šiť pri otočenom stroji – kotúč otáča ľavou rukou a látku posúva pravou. Klientela je stále početnejšia. Margarete šije aj moderné šaty, ale oveľa radšej šije oblečenie pre deti.

V roku 1870 sa vydáva jej sestra Pauline a o tri roky neskôr aj Marie. Margarete začína cestovať. Najskôr je to Geislingen, Heidenheim, Gerstetten a po väčšej prestávke sú to cesty do Neckarsulmu, Stuttgartu, Hochbergu, Ludwigsburgu, Augsburgu a neskôr ešte do Hörbranzu a Lindau – a to stále so známymi a príbuznými.

Expozícia v Steiff-múzeu (Slon)

Margarete pracuje stále v dome svojich rodičov.

Na podnet Adolfa Glatza začína v roku 1877 podnikanie s plsťou a stáva sa tak prvou asistentkou. Wilhelm Adolf Glatz (1841 – 1916) pracoval pôvodne vo fabrike s papierom a v roku 1871 sa oženil so sestrou majiteľa továrne s plsťou Hansa Hänleho. Práve Glatz podporoval a radil Margarete, aby začala vlastné podnikanie. Dlhé roky jej pomáhal samozrejme aj finančne. Margarete šije dámske plstené sukne pre Ch. Siegle v Stuttgarte a aj pre maloobchod a taktiež detské kabáty.

Obrat sa trvalo zvyšuje – z krajčírskej dielne sa stáva malá továreň.

Jej brat Fritz sa stáva postupne otcom šiestich synov, s ktorými má Margarete veľmi blízky vzťah. Denne prichádzajú za ňou domov, ale aj do jej dielne. Margarete vyžaruje optimizmus a priazeň k iným ľuďom. Vie veľmi dobre vychádzať s deťmi, presne reaguje na ich potreby empaticky a s humorom. Táto citlivosť sa odráža aj v atmosfére, ktorá panuje v dielni. Nie je to klasická šéfka – Margarete pracuje naďalej ako krajčírka a pomáha, kde sa dá.

V roku 1880 objaví Margarete v jednom módnom časopise model slona z filcu. To ju podnieti k tomu, aby ušila osem podobných slonov – ihelníčkov ku vianočnej kolekcii. Slony sú krásne a s nadšením prijaté. Pozoruje, ako sa hrajú so sloníkmi deti. Ale aj po vianociach je záujem o malé sloníky a ľudia sa pýtajú, či bude pokračovať aj naďalej ich výroba. Popri oblečení sa teda šijú aj zvieratká. Fritz má nápad, aby sloníky predstavili aj na trhu v Heidenheime. Margarete spolu s ostatnými krajčírkami ušijú dve plné vrecia malých sloníkov.

Úspech je obrovský – v krátkom čase sú predané všetky zvieratká. V tomto čase sú "mäkké" zvieratká na hranie čímsi novým. Margarete sa rozhodne navrhnúť aj iné zvieratá – mačky, živo-vyzerajúce psíky a ružové prasiatka. Z krajčírskej dielne sa postupne stáva fabrika na plstené veci a hračky.

Fritz ostáva tým, kto svojej sestre stále prináša nové ciele. V roku 1883 sa postará o to, aby sa jej výrobky dostali a vystavili v exportnom tábore v Stuttgarte. Rok čo rok rastie predaj výrobkov a kolekcia sa neustále rozširuje. V roku 1886 kupuje Margarete plsť za 1460 mariek, v roku 1888 za 2700 mariek a v roku 1890 už za 5070 mariek.

V roku 1888 preberá Fritz stavebnú firmu po svojom otcovi. V Giengene je veľmi váženým občanom. Čoskoro poprosí Margarete, aby sa odsťahovala z rodičovského domu, pretože jej dielňa je už príliš malá na výrobu požadovaného tovaru. Na Mlynskej ulici (Mühlstrasse) jej postaví dom na podnikanie a zároveň na bývanie, ktorý spĺňa všetky jej potreby. Na poschodí je byt s veľkým akierom, z ktorého je viedieť celú ulicu. Na prízemí sa nachádza štvorcový obchodík s dvomi výkladmi a ten je samozrejme určený na predaj plstených hračiek.

V nasledujúcich rokoch sa vyvíja chod firmy veľmi pozitívne a v roku 1892 je vytlačený prvý ilustrovaný katalóg. Okrem slonov potria k sortimentu aj opice, osly, ťavy, prasiatka, myši, psy, zajace a žirafy.

3. marca 1893 je Margaretina firma zapísaná v obchodnom registri pod menom "Margarete Steiff, Filzspielwarenfabrik Giengen/Brenz". Firma má štyri zamestnankyne v dielni a desať ďalších žien pracuje doma. Príjem v tomto roku dosahuje 12 tisíc mariek za filcové výrobky a 28 tisíc mariek za hračky.

V roku 1894 je Margarete obchodne pozvaná do St. Gallenu. O niečo neskôr prijíma objednávky z Berlína, Rothemburgu a dokonca zo zahraničia.

V čase, keď už šesť Fritzových synov dospelo, ponúka im Margarete spoluprácu v podnikaní. Päť z nich je pripravených nastúpiť, aj čo sa týka ich vzdelania – konštruktéri, inžinieri a podnikový ekonóm. Základný kameň pre rodinnú firmu je tak položený.

Prvý zástupca spoločnosti prináša na prelome rokov 1894/95 Steiff-produkty na prezentáciu a od roku 1895 sa stávajú spoludodávateľom berlínskej firmy.

V roku 1897 nastupuje do rodinného podniku druhý najstarší Fritzov syn Richard. Ten už ako dieťa mal k Margaréte najbližšie. Medzitým vyštudoval umeleckopriemyselnú školu v Stuttgarte a svoje štúdium si následne rozšíril v Anglicku. Richard sa vyznačuje prirodzeným zmyslom pre podnikanie a prináša do firmy veľa nových kreatívnych nápadov.

Hneď na začiatku zastupuje Richard firmu na výstave v Leipzigu. V tomto čase má už firma obrat 90 tisíc mariek ročne. Následne spolupracuje so svojimi bratmi (Franz, Otto, Hugo a Paul) v predaji, reklame, produkcii a celkovom vylepšovaní chodu fabriky.

Margaret je však stále dušou firmy a dohliada na jej celkový chod. Aj napriek svojmu postihnutiu zvláda kontrolovať a zároveň sa podieľať na výrobe produktov, motivuje zamestnancov a udržuje stále pozitívnu atmosféru na pracovisku. Napriek tomu je však aj veľmi kritická – veľa vecí vracia na vylepšenie alebo dokonca na celkové prerobenie. Zvieratká vidí stále ako niečo, s čím si deti utvárajú vzťah. Preto musia byť jej hračky kvalitné. To isté sa týka aj materiálov, z ktorých sa hračky šijú. Toho času sú hračky vypĺňané ovčou vlnou a v 90-tych rokoch jemným dreveným vláknom. Hračky v súčasnom katalógu sú prezentované ako ľahké, mäkké a čisté – bez pilín, zvieracích chlpov, či korkového odpadu.

Najprv sa trh s látkovými zvieratkami rozširuje v Európe, neskôr aj v Amerike. V roku 1900 zomiera jej brat Fritz a Margarete investuje všetku svoju energiu do práce. Vzťah z jeho synmi sa naďalej ešte viac prehĺbuje. Najmä Richard prináša stále veľa nových nápadov a tvrdo pracuje na vytváraní nových produktov. Prvé modely však stále šije Margarete sama.

V roku 1903 sa začínajú stavať nové výrobné priestory – dvojpodlažná budova z betónu a skla s nájazdovou rampou na poschodie. Margarete sa tam môže bez problémov pohybovať po celej budove. Denne skúša a preveruje nové modely, farby (pracuje so striekacou pištoľou a dekoruje hotové výrobky). Pravidelne navštevuje krajčírky, preparátorv a vyšívačky.

Už v roku 1902 začína Richard vyvíjať nový druh látkovej hračky – s pohyblivými rukami a nohami, srsťou z mohérového plyšu a sklenenými očami. Margarete je spočiatku skeptická, či túto pomerne drahú hračku prijme trh. Toto rozhodnutie predstavuje vysoké riziko pretože pri zlyhaní je ohrozené financovanie doterajšej výroby. Na Richardovo naliehanie sa teda rozhodne a šije prvého plyšového medveďa a zároveň sa rozbieha ďalšia výroba. Na začiatku nemá táto hračka žiaden úspech. Úspech prichádza až na trhu v Leipzigu, kde v poslednej chvíli kupuje jeden američan všetkých 3000 kusov.

Plyšový medveď je bestseller na svetovej výstave v St. Louis. Je na nej predaných 12 tisíc kusov. Margarete a Richard vyhrávajú zlatú medailu a firma dostáva najvyššie ocenenie (Grand Prix).

V rokoch 1903 – 1907 sa výrazne zvyšuje produkcia na 1 700 000 zvieracích hračiek. 400 ľudí je zamestnaných priamo v továrni a ďalších 1 800 žien vyrába hračky doma.

V Amerike je plyšový medveď absolútnym víťazom. Svoje neskoršie meno Teddy dostáva po prezidentovi Theodorovi "Teddy" Rooseveltovi. To sa začína používať od roku 1906.

"Knopf im Ohr" (nit v uchu)

Rastúci konkurenčný tlak si však vyžaduje nové opatrenia. Margarete sa nechce zapájať do tzv. cenovej vojny s konkurenciou, ale potrebuje nájsť spôsob, ako sa stanú jej výrobky nezameniteľnými. Franz prichádza s nápadom, aby každá ich zvieracia hračka bola opatrené nitom v uchu. Názov "Knopf im Ohr" je teda na svete – dodnes sa toto označenie používa pri výrobe pravých Steiff-hračiek.

V roku 1908 nastáva v amerike finančná kríza, čo má veľmi nepriaznivé dôsledky aj na firmu. Všetky objednávky sú zrušené a obrovské množstvo hotových plyšových medveďov ostávajú v sklade.

Margarete prežíva rozmach firmy a momentálne aj túto krízu veľmi osobne a intenzívne. Je však zo dňa na deň čoraz unavenejšia a tak ju ľudia vidia už len ako sedáva pri okne svojho bytu a tak sleduje dianie v spoločnosti. Margarete cíti, že je život sa blíži ku koncu. Dňa 9. mája 1909 zomiera Margarete Steiffová vo veku 61 rokov na zápal pľúc.

Jej spočiatku beznádejne vyzerajúca budúcnosť však ukazuje, čo sa dá dosiahnuť odvahou, silou, srdcom a vôľou. Rodina, zamestnanci a aj ostaní obyvatelia Giengenu nesú jej smrť veľmi ťažko. Firma, ktorá nesie jej meno, funguje v duchu jej založenia dodnes.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Margarete Steiff na nemeckej Wikipédii.
• www.steiff.com

• Margarete Steiff – fembio.org
• Steiff Museum