Marcus Minucius Felix

Minuciov životopis možno stručne zhrnúť iba na základe niekoľkých poznámok neskorších autorov. Podľa Hieronyma[1], ktorý len opakuje mienku staršieho Lactantia, patril Minucius v Ríme, kde pôsobil, k právnikom. Pochádzal ale z Afriky, kde sa narodil možno v numidskej metropoli Cirte.

O chronologické zaradenie Minuciana sa i dnes vedú spory. V rokoch 1868 a neskôr 1889 vystúpil s domnienkou, že Minucianus predbieha Tertulliana pôsobiaceho na začiatku 3. storočia, A. Ebert. V tomto prípade by tak bol najstarším známym latinsky píšucim apologétom. Táto domnienka dnes už nie je všeobecne prijímaná. S istotou však možno povedať, že Minuciova tvorba predchádzala Cyprianovmu Quod idola dei non sint, dielu, ktoré z Minuciana samo čerpalo. Pokiaľ Minucianus Felix nie je najstarším apologétom, spadá jeho tvorba medzi pôsobenie Tertulliana a Cypriana.

Minucius je známy ako autor dvoch spisov: nedochovaného De fato (O osude) a dochovaného Octavius, literárneho dialógu, ktorý medzi sebou vedú pohan Caecilius Natalis a kresťan Octavius Ianuarius. Treťou postavou apologetickej rozpravy je sám Minucius, ktorý hrá medzi dvoma účastníkmi slovného sporu, svojimi priateľmi a kolegami právnikmi, úlohu rozhodcu. Dej sa odohráva na pobreží Ostie, pričom podnetom k začatiu rozhovoru sa stáva socha boha Serapida, ktorú traja účastníci rozhovoru míňajú na svojej prechádzke a ktorej vzdá Caecilius pohanskú poctu. Nasledujú dve reči – Caeciliova obhajoba pohanstva a Octaviova odpoveď, v ktorej postupne vyvracia protivníkove argumenty. V závere nie je rozhodca v spore vôbec potrebný, pretože pod váhou argumentov Caecilius sám priznáva nezmyselnosť pohanstva.

Svojim štýlom Octavius vychádza z Ciceronových filozofických pojednaniach De natura deorum (O povahe bohov) and De divinatione (O veštení), teda nadväzuje na klasické jazykové i formálne normy. Minuciovo dielo je silne poznačené dedičstvom klasickej rímskej literatúry, a to nielen pokiaľ ide o jazyk, ktorý nemožno označiť ako špecificky kresťanský, ale aj v samotnom spôsobe apológie. Ak by z dialógu boli vynechané zmienky o kresťanských doktrínach, išlo by o typické príklad polemickej filozofickej rozpravy proti pohanstvu, ktoré v Minuciovej dobe neboli ničím neobvyklým. Minuciovi tiež nechýba istý literárny cit, a tak sa v diele, ktoré malo vymedzený praktický účel, objavujú hravé poetické pasáže – obraz detí hrajúcich sa na morskom brehu, popisy scenérie alebo scéna, v ktorej sa traja priatelia po ukončení sporu dvorne lúčia.

Od gréckych apologétov Minucia odlišuje dôraz na logiku, racionalitu a jednoduchých rozumových úvahách (tým sa výrazne odlišuje od Tertulliana a jeho hrubého, emocionálne vypätého štýlu). Súvisí to s odlišným spoločenským postavením oboch autorov. Kým Tertullinaus pochádza z nižších vrstiev a predstavuje kresťanstvo ako revolučný náboj určený chudobným a utláčaným, Minucius je príslušníkom rímskej aristokracie, ktorá bola vychovaná v úzkom kontakte s grécko-rímskym kultúrnym dedičstvom. Minuciovmu kresťanstvu chýba radikálnosť spojená s negáciou starších, pohanských rímskych tradícii. Naopak, stáva sa – takmer vo filozofickom duchu – nutnou cestou, ako rímsko-grécky svet udržať v dobe, kedy sa pohanstvo stáva absurdným prežitkom.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marcus Minucius Felix na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

• Minucius Felix (po latinsky)