Autorský plurál

Autorský plurál môže byť:

• plurál skromnosti (lat. pluralis modestiae), použitie 1. osoby množného čísla, aby sa zabránilo opakovaniu výrazu „ja“ a vyjadrila sa istá skromnosť voči čitateľovi; môže zdôrazňovať objektivitu tvrdení[1] alebo vyjadrovať inú modalitu, napr. neochotu autora hlásiť sa k tvrdeniu s plnou osobnou zodpovednosťou a istotou atď. (často je spojený s inými spochybňujúcimi modálnymi prostriedkami, napr. „pokúsime sa načrtnúť“); môže mať efekt posilňujúci vážnosť textu podobne ako majestátny plurál a navodzovať dojem všeobecne prijímaného názoru či vyvolávať v úlohe inkluzívneho plurálu dojem spriaznenosti s adresátmi textu (či už s kolegami v odbore, alebo inými čitateľmi); v anglojazyčnej literatúre je obvyklejšie používanie jednotného čísla a sebavedomejšie osobné prihlasovanie k vlastným názorom, práci aj záverom, použitie autorského plurálu pre jediného autora je považované až za neprípustné a autorský plurál je vyhradený pre kolektívne práce. Smerom na východ stúpa používanie autorského plurálu – obvyklý je v textoch nemeckých, poľských, českých, slovenských a ruských.[2]
• inkluzívny plurál vyjadruje solidaritu (spolupatričnosť) autora s adresátom textu, ktorý je zahrnutý do pojmu „my“[3]
• empatický plurál (tiež materský plurál), v ktorom autor prvou osobou množného čísla vyjadruje predovšetkým adresáta komunikácie a svoju účasť s ním (lekár pacienta, matka dieťa, alebo v návodoch, inštrukciách či pravidlách…), môže vyjadrovať tiež iróniu alebo autoritatívnosť.[3]
• majestátny plurál (lat. pluralis majestaticus, pluralis majestatis, pluralis maiestatis), tiež kráľovský plurál, použitie 1. osoby množného čísla na vyjadrenie moci/nadradenosti (teda spravidla v prejavoch panovníkov). Používať sa začal za rímskej tetrarchie, teda po rozdelení moci za Diokleciána, kedy každý augustus a každý caesar hovoril aj za všetky tri ostatné a vydával zákony aj v ich mene. V dnešnej dobe sa používa napríklad v pápežských listoch.