Kristiánova legenda

Kristiánova legenda alebo presnejšie Život a umučení svatého Václava a jeho babičky svaté Ludmily (lat. Vita et passio sancti Vencaslai et sanctae Ludmilae aviae eius) je latinský spis o počiatkoch kresťanstva a o prvých českých svätcoch. Vznikol pravdepodobne pred rokom 994. Patrí k najdôležitejším zdrojom poznania raného českého štátu a k prvým uceleným zmienkam o ňom, aj keď je písaný ešte po latinsky. Považuje sa za obhajobu staroslovienskej kultúry.

Prvá strana z rukopisu Rajhradského breviára z polovice 12. storočia
Vyobrazenie konfliktu medzi sv. Václavom a kouřimským kniežaťom (parížsky zlomok latinského prekladu Dalimilovej kroniky)

Dejiny Kristiánovej legendy

Najstaršie rukopisy obsahujúce časti Kristiánovej legendy sa datujú do 12. storočia. Celý text legendy sa zachoval až v Dražickom rukopise G 5, ktorý bol spísaný v 40. rokoch štrnásteho storočia. Ostatné zachované texty legendy pochádzajú z manuskriptov datovaných prevažne do rozmedzí 14. – 15. storočia.

Za „znovuobjaviteľa“ Kristiánovej legendy sa považuje Bohuslav Balbín, ktorý ju našiel v roku 1645 v třeboňskom archíve. Bádateľom Josefovi Dobrovskému a Gelasiusovi Dobnerovi však bola svojim rozsiahlym cyrilo-metodským exkurzom podozrivá, preto ju vo výsledku označili za podvrh. Do historickej debaty legendu vrátil až roku 1902 Josef Pekař a odvtedy nekončia učené spory o jej platnosť, hoci v súčasnosti prevažuje názor o platnosti Pekařovej datácie. Nie však absolútne.

Najprepracovanejší názor na osobnosť vlastného autora legendy, onoho mnícha Kristiána, ponúkol Dušan Třeštík v štúdii Přemyslovec Kristián, kde ho dômyselne stotožnil s Kosmovým synom Boleslava I. Strachkvasom. Aj napriek tomu sa však v literatúre pod starším vplyvom objavuje názor, že autor legendy pochádzal z břevnovského kláštora. Napr. v populárnom výbore včasnostredovekých legiend Oldřicha Králíka.[1] Tieto dohady sú však nepodložené a vysoko nepravdepodobné.

Význam Kristánovej legendy

Ako príslušník vládnucej dynastie (syn Boleslava I. a brat Boleslava II.) Kristián vo svojej legende, ktorá je podľa Dušana Třeštíka zhrnutím doterajšieho literárneho úsilia, sleduje dva ciele: je ním prirodzene oslava svätca zo stredu českého kniežacieho rodu (a možno aj snaha o napravenie otcovej viny). S tým sa však logicky spája ešte jeden aspekt, na ktorý poukázali Dušan Třeštík a David Kalhous: Kristián cca 200 rokov pred Kosmom vlastne formuluje politický program českého štátu, legitimizuje jeho postavenie a výsadnú rolu v strednej Európe a v duchu odkazov na dedičstvo Veľkej Moravy najskôr pripravoval cestu Slavníkovce Vojtěcha (svojho príbuzného) k arcibiskupskej dôstojnosti. Kristiánova legenda je tak zásadným historickým prameňom pre najstaršie dejiny Čiech, ak prijmeme jej pôvod na sklonku 10. storočia. Tvorí tak významný korektív ku Kosmovej kronike, lebo porovnávaním týchto dvoch diel môžeme postihnúť ideový vývoj včasnostredovekého přemyslovského kniežatstva.[2]

Problémy autorstva a pravosti legendy

Za autora sa najčastejšie označuje rehoľník Kristián, príbuzný biskupa Vojtěcha a teda zároveň príbuzný rodu Slavníkovcov. Niekedy je stotožňovaný aj priamo so svätým Vojtěchom, inokedy s Boleslavovým synom Strachkvasom.

  • Bohuslav Balbín (objaviteľ) stotožňuje autora so synom Boleslava I. a zároveň vyvodzuje, že matka biskupa Vojtěcha Střezislava musela byť autorovou sestrou.[3]
  • Gelasius Dobner vychádza z predpokladu, že domnelým autorom by mal byť se Strachkvas kronikára Kosmy, ale z nezrovnalostí ako aj z napádania autorovho otca Boleslava vyvodzuje, že autorom je skôr kancelár Přemysla Otakara I. Kristián ze Skály a že teda nejde o pôvodne dielo z 10. storočia.[4]
  • Josef Dobrovský považuje Kristiána za autora z prelomu 13. a 14. storočia, ktorý je neznámy Dalimilovi.[5]
  • František Palacký preberá názor J. Dobrovského, že ide o neskoršie dielo.[6]
  • Josef Pekař v roku 1902 preukazuje pravosť legendy[7]
  • Ani Pekařove argumentačné umenie a autorita v historickej obci však nepresvedčili všetkých. Z jeho súdobých kolegov proti pravosti Kristiána vystúpili napr. Václav Novotný a František Vacek, ktorí s ohľadom na kult sv. Ludmily, výraznejšie sa presadzujúci až v 12. storočí, kládli vznik danej legendy až do tohto obdobia. Na konci 40. rokov 20. storočia potom nasledoval tézy svojho učiteľa Václava Novotného v rozsiahlej dvojzväzkovej štúdií Rudolf Urbánek [8]
  • Ďalšiu podporu autentickosti dostáva legenda v rozsiahlej práci Jaroslava Ludvíkovského.[9] Okrem neho podporil vek Kristiána literárny vedec Oldřich Králík. Aj napriek tomu však zostali nepresvedčení, predovšetkým kľúčová osobnosť vtedajšej historickej vedy Zdeněk Fiala [10]
  • Obhajcom pravosti bol aj Dušan Třeštík, ktorého argumentačnou podporou bol spor o pravosť Kristiána na určitý čas ukončený.[11] V poslednom čase však vystúpil s obranou názoru Vackovho a Novotného Petr Kubín[12] Proti nemu obhajuje Třeštíkov koncept David Kalhous.[13] Diskusia teda aj naďalej pokračuje a Kristián je tak stále pre české dejepisectvo príslovečnou témou večného návratu, ktorá ho sprevádza už od 18. storočia.

Referencie
  1. Králík, O.(ed.): Nejstarší legendy přemyslovských Čech. Praha 1969
  2. Třeštík, D.: Mýty kmene Čechů. Tři studie ke "Starým pověstem českým" (7.-10. století). Praha 2003
  3. B. Balbín: Epitome rerum bohemicarum... Pragae 1677 s. 82 – 88
  4. G. Dobner: Examen Historico- Chronologico-Criticum, an Christiani. Vita seu Passio.; nepublikované
  5. Josef Dobrovský: Kritische Versuche
  6. PALACKÝ, F.: Wurdigung der alten böhmischen Geschichtsschreiber. Prag 1830, s. 293 – 297
  7. J. Pekař: Nejstarší kronika česká. Ke kritice legend o sv. Ludmile a sv. Václavu. Český časopis historický 8, 1902.
  8. Urbánek, R.: Legenda t. zv. Kristiána ve vývoji předhusitských legend ludmilských i václavských a její autor. Svazky I.1 – 2, II.1 – 2. Praha 1947 – 1948
  9. Ludvíkovský, J: Rytmické klausule Kristiánovy legendy a otázka jejího datování. LF 75, 1951, s. 169 – 190 a ďalšie práce
  10. Fiala, Z: Hlavní pramen legendy Kristiánovy. Praha 1974 a mnohé čiastkové štúdie
  11. Třeštík, D.: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 – 935). Praha 1997; TÝŽ: Přemyslovec Kristián. AR 51, 1999, s. 602 – 613., TÝŽ Deset tezí o Kristiánově legendě
  12. Kubín, P.: Znovu o Kristiána. In: Od knížat ke králům. Sborník u příležitosti 60. narozenin Josefa Žemličky. Praha 2007, s. 63 – 72
  13. Kalhous, D.: Znovu o Kristiána: replika. In: ČMM (126) 2007, s. 411 – 417, též: Replika

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.