Konstantin Stepanovič Meľnikov

Meľnikov sa narodil 3. augusta 1890 v Moskve v priemernej rodine. Otec bol stavebným pracovníkom. Hoci od detstva bol obkľúčený rušným životom veľkého mesta, obdivoval život v dedine, ktorý považoval za určitý ideál. Ako osobne spomínal, bol nadchnutý prírodou, jej diagonálami, vertikálami, dokonalými líniami a tvarmi. Ešte ako malý chlapec veľmi rad kreslil a modeloval z hliny. Roku 1902 Meľnikov skončil školu a išiel pracovať pomocníkom do v tom čase veľmi známej technickej firmy Torgovyj Dom Zalesskij a Chaplin. Tu si ho talent všimol práve Chaplin, ktorý bol nadšený z jeho kresieb. Vďaka jeho podpore začína Meľnikov roku 1905 študovať výtvarné umenie, a v roku 1914 architektúru.

Meľnikov ukončil štúdium v roku 1917, v čase veľkých zmien. Ako sám poznamenal: „Môj štúdium sa skončil...a s ním sa skončil aj život, ktorý som žil 27 rokov. Teraz, keď som dostal titul architekt, som vstúpil do architektúry, ktorá je na pokraji priepasti.“ V nasledujúcich rokoch Meľnikov pracuje na viacerých objektoch – do roku 1918 na projekte Moskovského automobilového závodu, neskôr sú to objekty spoločenského a klubového charakteru, bytové domy a veľkokapacitné garáže. Aj napriek veľkým politickým a spoločenským zmenám tej doby, Meľnikov je sebaistý a ambiciózny. Je plný odhodlania a dáva priestor experimentovaniu.

Svet spoznal Meľnikova až v roku 1925, keď postavil sovietsky pavilón pre Medzinárodnu výstavu dekoratívneho umenia v Paríži. Jeho vrcholným dielom sa ale stal jeho vlastný dom, alebo t.z. Dom Meľnikova. Bol najdôležitejším medzníkom v živote architekta. Stal sa neodlučiteľnou časťou jeho života, ktorá mu priniesla úspech na jednej, ale aj nešťastie na druhej strane.

Tridsiate roky sú prvým kritickým momentom v jeho živote ako architekta. Čím ďalej, tým viac sa dostáva pod paľbu kritikov jeho tvorby a prístupu k architektúre. Vydanie tzv. estetického štandardu umenia v ZSSR ešte viac komplikuje situáciu. Meľnikov sa čoraz viac venuje pedagogickej činnosti: do roku 1937 na Moskovskej architektonickej univerzite, od roku 1951 na inžinersko-stavebnej univerzite, a od roku 1960 na Celoštatnej inžinersko-stavebnej univerzite.

V posledných desiatich rokoch svojho života sa dostáva do ústrania. Zostal sám. Ako poznamenál, jeho jediným spoločníkom zostal iba jeho vlastný dom. V roku 1972 Dostal Meľnikov Celoštátne vyznamenanie za architektonickú tvorbu. O dva roky na to zomiera vo veku 84 rokov. Pochovaný je na Vvedenskom cintoríne v Moskve.

Za svojho života Konstantin Meľnikov vyslovil viacero vlastných názorov na architektúru a vecí spojených s ňou. Tu sú niektoré z nich:

„Nemám v úmysle vytvárať zákonitosti – neverím v ich existenciu. Génius je ten, kto dokáže prekonať všetko to, čo bráni ostatným prekonať prekážky. Netrápi ma, či som presný pri použití termínu NOVÉ, lebo nové je to, čo žije celé storočia; osobne sa bez problému staviam k úlohe priniesť súčasností také NOVÉ, ktoré pre architektúru bude doslova vynálezom“

„Umenie je tam, kde sa prejavila tvorivosť, a skutočná krása iba to, to bolo vytvorené sa talentom“

„Krása je najvyšší stupeň praktickej užitočnosti“

„Robiť nemožné možným – v tom spočíva drzosť architekta“

• 1923 – Pavilón «Machorka» na Celoštátnej poľnohospodárskej a priemyselnej výstave
• 1925 – Pavilón ZSSR na výstave v Paríži
• 1926 – 1929 – Garáže – Bachmatievské; na Novoriazanskej ul. – Moskva
• 1927 – 1929 – Klub I.V. Rusakova
• 1927 – 1929 – Klub továrne «Kauchuk»
• 1927 – Dom Meľnikova
• 1927 – Klub továrne «Burevestník»

• People's History – http://www.peoples.ru/art/architecture/melnikov/
• Levašova M.: Konstantin Melnikov, časopis Kult Ličnostej, vydavateľstvo Independent Media, 11/12 1999

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konstantin Stepanovič Meľnikov