Spoluhláska

Spoluhláska alebo konsonant je hláska, ktorá:

z fyziologického hľadiska: je tvorená prechodom vzduchového prúdu rečovými ústrojmi tak, že premáha rozličné prekážky
z akustického a percepčného hľadiska: má nízku mieru sonórnosti (nižšiu ako samohláska) a má šumovú (neperiodickú) zložku
z gramatického hľadiska: nie je slabikotvorná

Slovenčina

V slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky (a ich obmeny) aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami r, l, m, n. Sú to r, ŕ, l a ĺ.

Spisovná slovenčina používa tieto spoluhlásky: b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.

Pravopisné delenie

tvrdé spoluhlásky	h	ch	k	g	d	t	n	l
mäkké spoluhlásky	ď	ť	ň	ľ	dž	č	š	ž	dz	c	j
obojaké spoluhlásky	b	m	p	r	s	v	z	f

Fonologické delenie

V slovenskej fonológii sa vyskytujú nasledujúce spoluhláskové fonémy:[1][2]

Tradičný prepis	p	b	m	u	f	w	m	v	t	d	n	s	z	ȵ	c	ʒ	š	ž	č	ǯ	r	l	r̥	l̥	ŕ̥	ĺ̥	ť	ď	ň	ľ	j	ĭ	k	g	ŋ	x	ɣ	n	h
IPA prepis	[p]	[b]	[m]	[w]	[f]	[v]	[ɱ]	[ʋ]	[t̻]	[d̻]	[n]	[s̻]	[z̻]	[n̻]	[ʦ̻]	[ʣ̻]	[ʃ̺]	[ʒ̺]	[ʧ̺]	[ʤ̺]	[ɾ̺]	[l]	[r̺̍]	[l̺]	[r̺̍ː]	[l̺ː]	[c]	[ɟ]	[ɲ]	[ʎ]/[l̺ʲ]	[j]/[ʝ]	[ȷ]	[k]	[g]	[ŋ]	[x]	[ɣ]	[ŋ]	[ɦ]

Fonologické delenie spoluhlások a ich zápis

Tabuľka zobrazuje tradičné delenie foném spisovnej slovenčiny a navrhovaný vedecký prepis do Medzinárodnej fonetickej abecedy (IPA) z roku 2004.[2][3]

	pernoperné		pernozubné		predoďasnové			zadoďasnové				ďasnovopodnebné			mäkkopodnebné		hrtanové
ústne	p [p]			f [f]	t [t̻]	s [s̻]	c [ʦ̻]			š [ʃ̺]	č [ʧ̺]	ť [c]			k [k]	x [x]		neznelé	párové	šumové
	b [b]			w [v]	d [d̻]	z [z̻]	ʒ [ʣ̻]			ž [ʒ̺]	ǯ [ʤ̺]	ď [ɟ]			g [ɡ]	ɣ [ɣ]	h [ɦ]	znelé	párové	šumovo-tónové
														j [j]/[ʝ]					nepárové	šumovo-tónové
nosové	m [m]		ɱ (m) [ɱ]		n [n̺]	n̥ (ȵ) [n̞̻]						ň [ɲ]			ŋ [ŋ]	n [ŋ̞]				tónové
ústne		u̯ (ŭ) [w]		v [ʋ]				r [ɾ̺] r̥ [r̺̍]	l [l] l̥ [l̺]				ľ [l̺ʲ]/[ʎ]	i̯ (ĭ) [j̞]						zvučné
	záverové	úžinové	záverové	úžinové	záverové	úžinové	záverovo-úžinové	kmitavé	bokové	úžinové	záverovo-úžinové	záverové	bokové	úžinové	záverové	úžinové	úžinové

Delenie na účely spodobovania

podľa Kráľ (2009, s. 40, 54)	párové										nepárové
znelé spoluhlásky	b	d	ď	g	dz	dž	z	ž	ch [ɣ]	v	h	m	n	ň	l	ĺ	ľ	r	ŕ	j
neznelé spoluhlásky	p	t	ť	k	c	č	s	š	ch [x]	f	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–

Podľa zvučnosti

sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. polosamohlásky: i, u.
nezvučné spoluhlásky = párové spoluhlásky

Podľa artikulácie

úžinové spoluhlásky	f	v	s	z	c	dz	š	ž	č	dž	j	ch	h
záverové spoluhlásky	p	b	m	t	d	n	ť	ď	ň	k	1

Zo záverových sú m, n, ň tzv. nosové spoluhlásky

Poznámky a referencie

Kráľ 2009, s. 38
Pavlík 2004, s. 87–109
Tabuľka pochádza z (Kráľ a Sabol 1989). Pri niektorých hláskach v zátvorkách je novší spôsob prepisu, ktorý je v (Kráľ 2009). IPA prepis je z (Pavlík 2004, s. 88) a predstavuje zložitejšiu (vedeckú) verziu zápisu, s príslušnými doplňujúcimi diakritickými znamienkami. Na zjednodušenú verziu, použiteľnú v bežnom vyučovacom procese (a aj inde), sa zatiaľ čaká (Pavlík 2004, s. 107). Kráľove znaky väčšiny foném a spôsob transliterácie vychádzajú zo staeho transliteračného systému, ktorý bol vytvorený pre domáce pedagogické potreby a odzrkadľoval typografické možnosti u nás začiatkom druhej polovice 20. storočia (Pavlík 2004, s. 88).

Pozri aj

Samohláska

Literatúra

Kráľ, Ábel; Sabol, Ján (1989), Fonetika a fonológia, Bratislava: SPN, ISBN 8008000368
Kráľ, Ábel (2009), Pravidlá slovenskej výslovnosti, Martin: Matica slovenská, ISBN 9788070909072
Pavlík, Radoslav (2004), „Slovenské hlásky a medzinárodná fonetická abeceda“, Jazykovedný časopis (55): 87 – 109, http://www.juls.savba.sk/ediela/jc/2004/2/jc2004_2.pdf, dost. 17. Júl 2010

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.

[1] Kráľ 2009, s. 38

[pavlik-2004_87-109-2] Pavlík 2004, s. 87–109

[3] Tabuľka pochádza z (Kráľ a Sabol 1989). Pri niektorých hláskach v zátvorkách je novší spôsob prepisu, ktorý je v (Kráľ 2009). IPA prepis je z (Pavlík 2004, s. 88) a predstavuje zložitejšiu (vedeckú) verziu zápisu, s príslušnými doplňujúcimi diakritickými znamienkami. Na zjednodušenú verziu, použiteľnú v bežnom vyučovacom procese (a aj inde), sa zatiaľ čaká (Pavlík 2004, s. 107). Kráľove znaky väčšiny foném a spôsob transliterácie vychádzajú zo staeho transliteračného systému, ktorý bol vytvorený pre domáce pedagogické potreby a odzrkadľoval typografické možnosti u nás začiatkom druhej polovice 20. storočia (Pavlík 2004, s. 88).