Koncert pre dva klavíry (Poulenc)

Koncert pre dva klavíry a orchester d-mol, FP 61 je dielo francúzskeho skladateľa Francisa Poulenca.

Skladateľ dielo zložil v roku 1932 ako svoj druhý koncert po svojom Concert champêtre z roku 1924. V duchu Poulencovho výroku "moje skladby sú mojími autoportrétmi" aj tento koncert reflektuje pomerne spokojné skladateľovo obdobie, v ktorom prežíval vzťah so svojím partnerom. Možno práve z tohto dôvodu napísal koncert nie pre jeden, ale dva klavíry, čo je pomerne vzácny typ koncertu. Premiéra diela sa uskutočnila v Benátkach. Sólistami boli samotný Poulenc, ktorý bol schopným klaviristom a Jacques Fevriér. Orchester milánskej La Scaly dirigoval Désire Defauw.

Duchaplné dielo je pestrým koktejlom viacerých inšpirácií, od concerta grossa, cez Mozartove klavírne koncerty, blues až po exotickú hudbu gamelanového orchestra, ktorý niekoľko desaťročí pred ním uchvátil i Debussyho. Poulenc sa v súlade s názormi Parížskej šestky nebránil ani ľahšej múze kabaretov a cirkusov, čo vyvoláva rozpoluplné reakcie. Koncert nesie charakteristické znaky Poulencovho štýlu, priam prekypuje melodickými nápadmi a so svojou eleganciou a brilantnými klavírnymi partami predstavuje dielo neoklasicizmu par excellance.

V prvej vete sa po úvodných dvoch úderoch orchestra najprv predstaví prvý klavír rýchlou blúdiacou melodiou, ktorý zakrátko vystrieda druhý klavír. Po tejto krátkej úvodnej časti nasleduje samotný motív prvej časti vety, ktorý spustí prvý klavír rozhodným zostupným behom. Zakrátko sa pridáva druhý klavír, a rozbieha sa pomerne dramatický dialóg medzi oboma nástrojmi. Stredná časť vety sa nesie v pomalom tempe, zo zasnívanou hudbou klavírov a lenivým doprovodom orchestra. Preruší ju však živá, energická pasáž s výraznou rytmikou, ktorú ešte viac zdôrazňujú kastanety. Potom sa však vráti zasnívaná nálada, v ktorej prvá veta končí. Druhá veta začína sólom klavírov, ktoré prednesú kultivovanú, až klasicistickú tému. Po vstupe orchestra veta postupne čoraz viac naberá na emocionalite, ktorá v strednej časti prerastá až do búrlivosti. V tretej časti vety znovu zaznie hlavná sladká téma z úvodu. V kontraste s ňou sa skladateľ v záverečnom Finale sústredil viac na rytmickú stránku. Po úvodných úderoch orchestra sa znovu rozbiehajú klavíre so svojími odľahčenými partami. Veta má formu voľného ronda a skladateľ tu po výrazne emocionálnych hudobných nápadov z prvých dvoch viet koncert uzatvára so svojím charakteristickým nadhľadom a zmyslom pre humor.

Poulencov dvojkoncert nie je široko známy, avšak je základným dielom koncertne vystupujúcich klavírnych dvojíc. Zachovala sa nahrávka i videozáznam prevedenia koncertu s Francisom Poulencom a Jacquesom Fevriérom ako sólistami.