Francis Poulenc

Pamätná tabuľa Francisa Poulenca v Paríži

.

Narodil sa v rodine bohatých farmaceutických magnátov (farmaceutická firma založená jeho predkami existuje dodnes). Jeho matka bola talentovaná amatérska klaviristka a postarala sa o synovo základné hudobné vzdelanie. Vďaka bohatému rodinnému zázemiu mu bolo umožnené študovať klavírnu hru u prominentného španielskeho virtuóza Ricarda Viñesa. Hudobnú skladbu však Poulenc v tomto období neštudoval.

V 18-ich rokoch zložil ako samouk svoju prvú skladbu Rapsodie Nègre pre barytón a orchester, ktorá vyvolala v Paríži senzáciu. Rodičia, ktorí zomreli v rokoch 1916 a 1917 sa tohto úspechu už nedožili. V roku 1918 bol Poulenc je povolaný do armády, kde zotrval do roku 1921.

V januári 1920 pomenoval hudobný kritik Henri Collet Poulenca a jeho piatich priateľov-skladateľov Parížska šestka. Tento termín sa okamžite ujal a používa sa dodnes. V roku 1921 skladateľ začal pociťovať, že sa potrebuje zdokonaliť v skladateľskej technike a vyhľadal Charlesa Koechlina, ktorý nebol známym skladateľom, ale bol v Paríži uznávaný ako učiteľ. Poulenc ho navštevoval tri roky, počas ktorých sa zdokonaľoval najmä v harmónii.

Významným pre Poulencov život i jeho tvorbu bol rok 1935, kedy pri autonehode tragicky zahynul jeho blízky priateľ Pierre-Octave Ferroud. Poulenc bol z udalosti otrasený. Táto tragédia viedla k tomu, že sa zúčastnil púte k čiernej rocamadourskej Madonne. Po tomto zážitku sa vrátil späť ku svojej katolíckej viere. V ďalšej fáze tvorby zložil množstvo duchovných vokálnych skladieb.

V rokoch 1953 – 1956 Poulenc zložil svoje najrozsiahlejšie dielo – operu Dialógy karmelitánok. Medzi jeho posledné diela patria hobojová a klarinetová sonáta. Poulenc náhle zomiera v roku 1963 na srdcový infarkt v Paríži, kde je aj pochovaný.

Poulenc bol človek zvláštneho vtipu a duchaplnosti. Výzorovo pôsobil komicky a dokonca sa i podobal na jedného vtedajšieho francúzskeho komika. Jeho súkromný život bol pestrý. Poulenc bol homosexuál a netajil sa tým.[1]. Jeho prvým dlhodobým partnerom bol maliar Richard Chanlaire. Vzťahy s ďalšími mužmi (medzi inými s barytonistom Pierrom Bernacom, pre ktorého napísal niekoľko diel), zostávajú zahalené rúškom tajomstva. Mal však vzťahy i so ženami, zamýšľal sa oženiť s dlhoročnou priateľkou Raymonde Linossierovou, čomu však zabránila jej smrť.

Poulencov život ovplyvnilo niekoľko tragédií, pri ktorých prišiel o blízkych priateľov, najprv o spisovateľa Raymonda Radigueta, ktorý zomrel na týfus, a neskôr skladateľa Pierre-Octava Ferrouda, ktorý zahynul pri autonehode. Tieto tragické udalosti Poulenca mimoriadne silno poznačili, čo nakoniec viedlo k tomu, že sa obrátil na katolícku vieru, ktorú stratil v mladosti. To sa odrazilo i na skladateľovej tvorbe. V roku 1950 sa hudobný kritik Claude Rostand vyjadril o Poulencovi, že je to „napoly chuligán, napoly mních“ ("le moine et le voyou"). Tento výrok sa okamžite vžil a dnes sa nezabudne pripomenúť v žiadnej Poulencovej biografii. Upozorňuje totiž na zvláštnu polarizáciu skladateľovej osobnosti i jeho diela.

Spomínané dve kontrastné stránky skladateľovej osobnosti sa odrazili i na jeho tvorbe – na jednej strane zanechal množstvo odľahčených klavírnych skladieb a sonát, na druhej strane hlboké a ambiciózne vokálne hudobné diela. Štýlovo má najbližšie ku neoklasicizmu, bol skôr konzervatívny a na rozdiel od kolegov Parížskej šestky sa dôslednejšie pridržiaval diatoniky. Vo všetkých oblastiach tvorby nemožno prehliadnuť jeden fakt – nezvyčajne bohatú melodickú invenciu. Poulenc, ktorý nemal klasické skladateľské vzdelanie priniesol do francúzskej hudby nové a pôvodné melódie, nadhľad, vtip a eleganciu. Časom si vybudoval ustálené harmonické postupy a používal harmonické prechody príznačné pre jeho skladby. Charakteristické sú najmä nečakané modulácie o pól tóna nižšie, ktoré neskôr u neho prerástli až do akéhosi manierizmu. Rád skladal diela pre klavír, na ktorom sám ako interpret vynikal, a tiež vokálne diela. Na rozdiel od väčšiny skladateľov mal vo väčšej obľube dychové nástroje než sláčikové. Názory kritikov na Poulencovú tvorbu sa dodnes výrazne rozchádzajú. Niektorí ho odmietajú brať vážne a tvrdia, že jeho diela hraničia s gýčom, zatiaľ čo iní ho považujú za najnadanejšieho a najprínosnejšieho člena Parížskej šestky.

Poulenc je dnes najčastejšie interpretovaný v súvislosti s jeho zborovou tvorbou. Zaujímavými dielami sú tiež jeho tri opery, medzi ktoré patrí aj jeho najrozsiahlejšie dielo Dialógy karmelitánok. Opery nie sú uvádzané často, i keď podľa niektorých ide o najlepšie francúzske opery 20. storočia (v roku 2007 však boli opery Ľudský hlas a Prsia Tirésiove uvedené na doskách Státní opery Praha). Z orchestrálnej tvorby sú cenné koncerty, z ktorých vyniká najmä Koncert pre dva klavíre a orchester d-mol. Majstrovským dielom je trojica sonát – pre flautu, klarinet a hoboj, ktoré patria k ťažiskovému repertoáru týchto nástrojov. Pôvabné sú taktiež ďalšie diela Poulencovej komornej tvorby, medzi inými Trio pre hoboj, fagot a klavír.