Konštantín Čulen

Konštantín Čulen bol synom Štefana Čulena a Rozálie Gulíškovej. V čase jeho narodenia bol otec v Spojených štátoch amerických, kam za ním odišla aj manželka so synom. V USA rodina ostala štyri roky, v roku 1909 sa vrátila na Slovensko. Konštantín navštevoval základnú školu v Brodskom a následne gymnázium v Skalici. V čase jeho štúdia skalické gymnázium navštevovali aj ďalšie významné postavy slovenského kultúrneho života, ako František Šubík (alias Andrej Žarnov), Vladimír Clementis alebo Imrich Karvaš.

Po maturite v roku 1924 nastúpil základnú vojenskú službu, ale po polroku z nej bol prepustený. Po odchode z armády mal problém nájsť si vhodné zamestnanie. Neskôr vystriedal rozličné pracovné profesie (bol "diurnistom" nemocenskej poisťovne, redaktorom denníka Slovák, pracoval v Ústrednej katolíckej kancelárii a najdlhšie na riaditeľstve Československých štátnych dráh ako tlačový referent). Od roku 1933 bol redaktorom časopisu Rozvoj (časopis slovenských stredoškolských študentov), pracoval v redakcii Nového sveta, viedol knižnú edíciu Spolku sv. Vojtecha Prameň. Neskôr sa stal aj členom Historického odboru Matice slovenskej a členom výboru MS.

V roku 1935 až 1936 bol členom matičnej delegácie do USA (spolu s J. Cígerom-Hronským, K. Plickom a J. Cincíkom). Ako publicista sa zaujímal o dejiny slovenskej komunity v USA, z dojmov a poznatkov získaných počas cesty po USA napísal publicisticko-historické dielo Slováci v Amerike (vydané v roku 1938).

V decembri 1938 bol zvolený za poslanca do Slovenského snemu. Ale ešte pred zaujatím miesta poslanca bol menovaný za kultúrneho atašé pri Česko-slovenskom vyslanectve vo Washingtone. V tejto funkcii pôsobil len tri mesiace - do zániku prvej Česko-slovenskej republiky. Čulen v marci 1939 opustil budovu vyslanectva a prijal miesto redaktora periodika Slovenská obrana v mestečku Passaic, Pensylvánia.

V decembri 1939 sa vrátil na Slovensko a v januári 1940 bol menovaný za tlačového šéfa pri predsedníctve vlády Slovenskej republiky. Zároveň sa ujal svojho poslaneckého postu v sneme. V marci 1940 bol prezidentom J. Tisom poverený vedením Úradu propagandy. Po Salzburskom diktáte bol Čulen odvolaný z funkcie šéfa Úradu propagandy a mal zakázené publikovať. Publikoval však naďalej pod pseudonymom K. Záhorský. Jeho články a prejavy sa vždy niesli v duchu obrany slovenskej samostatnosti a obhajoby vojnového pro-fašistického režimu. V 40-tych rokoch Čulen publikoval niekoľko svojich najvýznamnejších diel, väčšinou historického a politického charakteru.

Za zásluhy v oblasti kultúrnej mu prezident Tiso v roku 1944 udelil rad kniežaťa Pribinu. V marci 1945 Čulen odišiel do emigrácie. Spolu s inými predstaviteľmi režimu sa utiahol do rakúskeho kláštora v meste Kremsmünster, kde ich zastihol koniec vojny. Tu bol Čulen zatknutý americkými vojakmi a umiestnený do zaisťovacieho tábora (o tejto kapitole jeho života pojednávajú jeho spomienky V amerických zaisťovacích táboroch). Na rozdiel od iných prominentov režimu nebol Čulen vydaný orgánom povojnového Československa a v marci 1946 bol prepustený na slobodu. V povojnovej Československej republike bol v neprítomnosti ľudovým súdom 29. mája 1948 odsúdený na 30 rokov väzenia, 15 rokov straty občianskych práv a konfiškáciu celého majetku.

Po prepustení sa niekoľko mesiacov zdržiaval v Rakúsku a Bavorsku a v septembri 1946 sa presťahoval do Ríma. Tu mu pomáhal najmä Karol Sidor, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Čulen Sidorovi pomáhal pri založení Slovenskej národnej rady v zahraničí, ktorá združovala slovenských emigrantov v rôznych krajinách a snažila sa diplomatickou cestou o obnovenie nezávislej Slovenskej republiky. V tejto organizácii bol Čulen podpredsedom a zároveň regionálnym predsedom talianskej odbočky.

V lete roku 1949 sa presídlil do Kanady. Usadil sa v meste Montréal, kde začal pracovať v redakcii Kanadského Slováka. Zároveň bol aktívny v Kanadskej slovenskej lige. Montréal sa stal po roku 1950 centrom kultúrneho života severoamerických Slovákov. v Roku 1952 sa Čulen presťahoval do Winnipegu, kam sa presunula redakcia a tlačiareň Kanadského Slováka.

V roku 1956 sa presťahoval do amerického Clevelandu. Po smrti Františka Hrušovského sa stal predsedom Slovenskej ligy v Amerike. Pre svoje nekompromisné názory a výbušnú povahu sa dostal do konfliktu s mnohými činiteľmi Ligy a napokon bol 1. septembra 1958 pozbavený predsedníctva. Na krátky čas sa vrátil do Kanady, kde manuálne pracoval v uránových baniach, začiatkom roku 1959 sa ale vrátil späť do Clevelandu. Odtiaľ odišiel na kratšie obdobie na Floridu, do Pittsburghu a napokon do New Yorku, kde od roku 1962 pracoval ako domovník. Žil vo veľmi skromných podmienkach, ale naďalej sa venoval štúdiu a písaniu. Mnohé z jeho posledných prác ostali v rukopisoch.

Zomrel po krátkej chorobe dňa 7. apríla 1964. V roku 2003 boli jeho telesné pozostatky prenesené na Slovensko a pochované na Národnom cintoríne v Martine.

• Roky slovenských nádejí a sklamaní. Trnava 1932
• Novinár a pedagóg. Trnava 1933
• Cesta k našej Bratislave. Bratislava 1934
• Slovenské študentské tragédie. 2. zväzky. Bratislava 1935
• Pittsburghská dohoda. Bratislava 1937
• Slováci v Amerike. Turčiansky Sv. Martin 1938
• Memorandum národa slovenského. Bratislava 1940
• Dejiny Slovákov v Amerike. Bratislava 1942
• Karol Salva. Liptovský Sv. Mikuláš 1943
• Boj Slovákov o slobodu. Bratislava 1944
• Pohľady na dnešok. Bratislava 1944
• Česi a Slováci v štátnych službách Č-SR. Bratislava 1944
• Die Haltung der Amerika-Slowaken Beneš gegenüber. Bratislava 1945
• Nech žije neodvislé Slovensko! Bratislava 1945
• Politické strany v ľudovo-demokratickom Čeko-slovensku. 2. zväzky. (pod pseudonymom J. Polhora) Mníchov 1946
• Po Svätoplukovi druhá naša hlava. 2 zväzky. Middletown, Pa., 1947, 1948
• Trpký smiech spoza železnej opony. Winnipeg, Man., 1953
• Janko Slovenský. Winnipeg, Man., 1954
• Brodské. Winnipeg, Man., 1955
• Slovenské časopisy v Amerike. Cleveland, OH, 1970
• V amerických zaisťovacích táboroch. Z denníkov Konštantína Čulena (6. jún 1945 - 30. apríl 1946). (Editori: F. Vnuk a F. Michalovič) Martin : Matica slovenská, 2008.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.