Malleus maleficarum

Väčšinu knihy spísal Heinrich Kramer, nemecký inkvizítor, ktorý však nemal dobrú povesť. Kramer sa vo svojom boji s čarodejníctvom stretával aj s nepochopením a odmietaním zo strany kléru. Napríklad usporiadal roku 1485 veľký súd v Innsbrucku, pri ktorom bolo vypočutých 57 podozrivých; nikto z nich nebol odsúdený a innsbrucký biskup bol natoľko znechutený Kramerovým záujmom o sexuálne praktiky domnelých čarodejníc, že za diabla neoznačil tieto podozrivé, ale inkvizítora Kramera. ^{[chýba zdroj]} Na druhej strane, Kramer bol ďalej činný ako inkvizítor, v roku 1500 ho pápež Alexander VI. vymenoval za inkvizítora v Čechách a na Morave a túto funkciu vykonával až do svojej smrti.[1]

Autori žiadali pre knihu dobrozdanie od teologickej fakulty kolínskej univerzity, ktoré napokon roku 1478 získali. Podľa tvrdenia niektorých historikov bolo toto dobrozdanie čiastočne sfalšované.[2] Iní autori toto tvrdenie v poslednej dobe spochybnili.[3]

Pápež Pius V. (1566 – 1572), ktorý čarodejnícke procesy v pápežskom štáte zakázal, nariadil dať knihu na index zakázaných kníh.

Kniha sa stala v Európe nesmierne populárnou a v dobách svojej najväčšej slávy bolo Kladivo druhou najpredávanejšou knihou hneď po Biblii, do konca 17. storočia bolo vydané viac ako 30-krát a vytlačené v asi 30 tisíc exemplároch[4]. Kniha vyšla aj v češtine, v roku 2000 ju vydalo nakladateľstvo Otakar II.

Kniha je obrazom doby, ktorú charakterizoval strach a neistota, kedy obyvatelia Európy hľadali vinníkov za svoju situáciu. Literatúra, ktorá sa venovala čarodejniciam, vystriedala v tej dobe v popularite legendy o svätcoch a podobné knihy možno považovať za určité bestsellery.

Kniha je rozdelená do troch častí:

1. Boh Všemohúci a jeho súhlas, Diabol, čarodejnice – zaoberá sa diablom, čarodejnicami a čarodejmi.
2. Metódy a pakty sprisahaných čarodejníc, ako ich objaviť, ako ich rozpustiť, prejavy čarodejníctva a obrana proti nemu.
3. Súdne (cirkevné a civilné) procesy, mučenie, tresty – návod pre inkvizítorov, ako najlepšie usvedčiť obvinené zo spolku s diablom. Autori sa snažia dodať vierohodnosť svojej knihe tým, že rozprávajú príbehy „zo života“, ktoré dokazujú existenciu čarodejníctva.

Na rozdiel od všeobecne prijímaného mýtu kniha je skúpa ohľadom opisu mučenia. Dokonca ho niekedy neodporúča. V 3. časti knihy je dokonca vyslovene uvedené že násilím vynútené priznanie nemusí odhaliť pravdu a preto treba k mučeniu pristupovať s rozvahou.

Otázka XXII 3. časti knihy ..Ale viac-menej nech sa sudca neusiluje vydať onú osobu na mučenie, lebo to by sa malo stáť iba pri nedostatku iných dôkazov....ale ak obžalovaná odmieta povedať po mnoho napomenutiach a presviedčaní príbuznými pravdu nech je ľahko mučená... majúc ale na pamäti, že mučenie často zlyháva, lebo niektorí sú tak mäkkého srdca, že niektorí už pri najmenšej bolesti priznajú čokoľvek bez ohľadu na to či je to pravda alebo nie.

Samozrejme, že pre zatvrdlé čarodejnice je predpísané časté a opakované mučenie. Je si treba však uvedomiť, že mučenie (to sa v Rakúskej monarchii zákonne používalo ešte za čias Márie Terézie [5]) a ťažké fyzické tresty boli v tom čase úplnou samozrejmosťou aj pri svetských prečinoch. Z tohto hľadiska s istým nadľahčením možno knihu nazvať liberálnou. Priznáva obvineným dokonca právo na pridelenie advokáta (aj keď nie je explicitne napísané, že žiadosti sa musí vyhovieť) čo tiež nebolo v tých časoch samozrejmosťou (pre nevoľníka bolo zvyčajným trestom obesenie bez súdneho procesu len na základe rozhodnutia svetskej autority).

Otázka X 3. časti knihy Aké sú dovolené druhy obhajoby s ustanoveným advokátom Pri povoľovaní obhajoby treba dodržať..Za prvé že advokát má byť pridelený (Tu ide o to, že si ho nesmie sama vybrať nie o explicitné uznanie práva, kniha však nehovorí nič o tom kedy má byť žiadosť zamietnutá, ale venuje sa spôsobu práce advokátov)Za druhé, že advokát nesmie poznať svedkov....Advokát musí riadne viesť v troch veciach obhajobu: Za prvé nebyť rozvláčny...predvolávať falošných svedkov... nesmie vznášať protiobvinenia...

Dovoľuje v istých prípadoch dokonca odvolania a nabáda autoritu, ktorá o zákonnosti odvolania rozhoduje k zodpovednosti a odporúča aj pomerne dlhú dobu až 1 mesiac aby o zákonnosti odvolania rozhodol.

Otázka XXXV 3. časti knihy ..., že sudca postupoval v rozpore s pravom a spravodlivosťou, napr. nedovolil mu hájiť sa, že rozhodol iba na vlastnú zodpovednosť bez porady s inými či dokonca bez súhlasu biskupa... je možné odvolanie prijať. Sudca má požiadať o kópiu odvolania..a ak mu ju obvinený dá... má mať na odpoveď ešte dva dni a ešte ďalších tridsať aby pripravil správu pre vyššieho sudcu... A aj keď môže na odvolanie odpovedať ihneď ak je zdatný a skúsený je lepšie vyčkať lehotu 10 dní alebo 20 dní alebo 25 dní.

Takéto praktiky určite neboli pre bežných ľudí a ani pri skutočných čarodejníckych procesoch sa neaplikovali. Taktiež popisy neskorších súdnych procesov ako aj procesy zobrazené vo filmových dielach nie sú v súlade s predpismi Kladiva. Najbežnejším mýtom je používanie ordálu či božích súdov, ktoré kniha zakazuje a ich uplatňovanie pokladá za kacírstvo. V minulosti tieto božie súdy ako vodná, ohňom a iné (či už také v ktorej nemohol alebo aj celkom jednoducho mohol obvinený obstáť, podľa toho čo sa hodilo) sa pravdaže robili. Je teda úplne zjavné, že kniha sa v skutočnosti nikdy neaplikovala. Ak bola neskôr kniha daná na index zakázaných, tak to bolo kvôli teologickým nepravdám ako z nejakých humanitných dôvodov. Dôvodom týchto mýtov, ktoré propagovali najmä antiklerikálne založení ľudia je zrejme veľká popularita tejto knihy, asi by sa ťažko našla iná tak všeobecne známa kniha zaoberajúca sa touto témou. Pričom dochádzalo často k prekrúcaniu významu. Napr. kniha spochybňuje zákonnosť skúšky ohňom pričom logicky uvádza, že nie je prirodzené aby sa niekto nepopálil a preto ak sa niekto nepopáli je to čarodej.

Otázka XVII 3. časti knihy ..a aj keď sa človek nezapojí do takej skúšky so zlým úmyslom, tak preto, že sa to len zdá zlom treba sa jej zdržať. Odpovedám: (ide o odpoveď na otázku ohľadom tejto skúšky) Takéto skúšky sú nezákonné z dvoch dôvodov...o tom čo nie je povolené treba povedať, že je poverečné (kacírske)

To sa nesprávne často vykladá, že kniha hovorí to že obvineného možno uznať za vinného bez ohľadu na výsledok skúšky a odôvodniť to tým, že v skúške neuspel ak sa popáli a čarodejníctvom v prípade ak sa nepopáli. V skutočnosti sa také tvrdenia v knihe nenachádzajú a uvedený príklad je len argumentáciou neprípustnosti takejto skúšky. Podobne je to aj s inými tvrdeniami.

Veľmi zaujímavá je 1. otázka 3. časti o tom kto je právomocným sudcom čarodejníc. Pričom sa autori snažia presvedčiť (podľa niektorých formulácií doslova vyhnúť), že právomocným sudcom v prípade čarodejníctva je obyčajný svetský či cirkevný súd. Inkvizítor je nevyhnutne právomocným sudcom iba ak čarodejnica je zároveň kacírka, teda žena ktorá sa mýli vo viere. Pričom polemizujú a dokazujú omyl španielskych inkvizítorov ktorí boli opačného názoru.

Otázka I 3. časti knihy ..našim hlavným zámerom v tomto diele je dokázať ako s božou radosťou môžeme my hornonemeckí inkvizítori byť zbavení povinnosti súdiť čarodejnice...

Ďalej Kladivo dokonca hovorí, že ak dôjde k preliatiu krvi ako trestu, nemôže súdiť čarodejnicu ani biskup bez prítomnosti svetského sudcu. Kniha teda pokladá samotné čarodejníctvo vzhľadom na svetské škody predovšetkým za svetský zločin (je však treba mať na pamäti spojitosť svetskej a cirkevnej moci, takže takéto prelínanie bolo vtedy zákonité). Do výlučnej kompetencie podľa nemeckých inkvizítorov im patria iba prípady kacírstva, pričom ani najbrutálnejšie čarodejné skutky nemuseli byť podľa Kladiva automatický spojené s kacírstvom.

Otázka I 3. časti knihy A preto my, nemeckí inkvizítori spolu s blahoslaveným Antonom keď sa zaoberal takou vecou hovoríme, že krstiť veci, uctievať diabla, obetovať mu, rozšliapať telo Kristovo a všetky také hrozné zločiny nerobia z človeka kacíra, pokiaľ neexistuje omyl v jeho chápaní.(viery)

Malleus nie je nijako zvláštna svojim obsahom, podobné argumenty a recepty sa nachádzajú v iných traktátoch o čarodejníctve tej doby, v ktorej prepukla povera o existencii čarodejníctva. Výnimočná je však svojim militantným a fanatickým štýlom autorov – vina, ktorú prikladajú hriechom čarodejníc, nie je pokladaná ako u ostatných autorov za slabosť, ku ktorej je potrebné mať ohľady, ale je akoby mocnejšia než moc Satana a jeho rebelujúcich anjelov. Kniha sa výrazne stavia proti svetu žien, z autorov pramení patologická nenávisť voči ženám a ich obsesia údajným sexuálnym chovaním čarodejníc. Pre autorov žena ako slabší tvor je ľahšie napadnuteľná zlými mocnosťami a poskytuje tak viac nebezpečenstva ako muž. Príznačné je, že kniha sa venuje iba čarodejniciam a nie už ich mužským náprotivkom.

• nemecké J. W. R. Schmidt, Der Hexenhammer, 3 vols., Berlin, 1906; 2. vydanie, 1922/3.
• anglické Summers, Montague, 'Malleus Maleficarum' (London: Rodke, J., 1928 a London: Pushkin, 1948).
• české Kladivo na čarodějnictví. Jitka Lenková (Michal Zítko-Otakar II, Praha 2000, 628 stran, ISBN 80-86355-82-9 a Levné knihy 2006 ISBN 80-7309-361-8)

• Summis desiderantes affectibus
• Čarodejnícke procesy
• Čarodejníctvo
• Kladivo na čarodejnice (film)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Malleus maleficarum

• Historické fakty: Pravda a lož o čarodejníckych procesoch
• Anglický preklad knihy