Kľúč (hudba)

Husľový kľúč je najčastejšie požívaným kľúčom. Jeho referenčný tón je g¹, ktoré sa nachádza na druhej linajke zospodu (linajky notovej osnovy sa vždy počítajú zospodu), preto sa niekedy nazýva aj G kľúč. Ukazuje naň jeden koniec kľúča.

Historický vývin husľového kľúča

Husľový kľúč vznikol niekedy na prelome 12. a 13. storočia. Jeho grafická podoba sa postupne vyvíjala z písmena „G“. Svoj ozdobný hák získal možno z písmena „d“.

Husľový kľúč sa používa na zápis nôt huslí, dychových nástrojov, pre pravú ruku klávesových nástrojov a aj vo väčšine nôt pre spevácke hlasy. Prípadne sa môže použiť aj pre ľavú ruku klávesových nástrojov, alebo nástrojov, ktorých partitúra je zvyčajne notovaná v nízkych tónoch – a to v prípade, že tieto hrajú dlhšiu dobu pomerne vysoké tóny. Znižuje to počet použitých pomocných linajok čím je notový zápis prehľadnejší.

Francúzsky husľový kľúč je v podstate husľový kľúč posunutý o jeden riadok nadol, čiže referenčné g¹ je na prvej linajke.

Kľúč sa používal hlavne v 17. a 18. storočí vo Francúzsku pre husle a flautu. V súčasnosti sa používa len veľmi zriedka pre klarinet či trúbku.

Basový kľúč má referenčný tón „malé f“, ktoré sa nachádza v tomto kľúči na štvrtej linajke a jeho poloha je označená dvoma bodkami.

Basový kľúč vznikol v 11. storočí. Pôvodne sa označoval písmenom F a ukazoval na tretiu linajku (barytónový kľúč). Až neskôr sa posunul o linajku vyššie. Zriedka sa používal aj tvz. subbasový kľúč', ktorý je naopak posunutý o linajku vyššie ako bežný basový kľúč, takže „malé f“ sa nachádza na najvrchnejšej, piatej linajke.

Basový kľúč sa používa na zápis nôt pre veľké sláčikové nástroje, violončelo a kontrabas, niektorých dychových nástrojov (napr. fagot, tuba …), pre ľavú ruku klávesových nástrojov a tiež pre najnižší mužský hlas bas.

C-kľúč má refrenčný tón c¹, ktorého polohu označuje stred kľúča.

Kľúč zaviedol Petulo okolo roku 1025 (a). Stred kľúča mohol ukazovať na ktorúkoľvek linajku. Tón c¹ má tú výhodu, že ho dokáže zaspievať ktorýkoľvek spevácky hlas. Kľúč sa potom prispôsoboval výške hlasu tak, aby bolo potrebné použiť čo najmenej pomocných linajok. Takto sa potom rozlišoval Sopránový kľúč (b), Mezosopránový kľúč (c), Altový kľúč (niekedy nazývaný tiež violový kľúč) (d), Tenorový kľúč (e) a Barytónový kľúč (f):

V súčasnosti sa ešte niekedy používa Altový kľúč (napr. pre tombón, a violu), prípadne aj Tenorový kľúč (napr. pre tombón, violu a violončelo).