Josef Dürich

Narodil sa v Borovici u Mnichova Hradiště ako syn mlynára a od 70. rokov 19. storočia vstúpil do kultúrneho života ako autor veršov a divadelných hier. V rokoch 1870 a 1873 spoluredigoval almanach Ruch.[3] Publikoval aj pod pseudonymami Charvátecký a Josef Josefovič. Zaoberal sa tiež tesnopisom a pokúsil sa o jednotný slovanský tesnopis.

V roku 1884 získal mandát v Ríšskej rade (celoštátne zákonodarný zbor), kde reprezentoval kúriu vidieckych obcí, obvod Ml. Boleslav, Nymburk atď. Sľub zložil 4. decembra 1884. Mandát obhájil vo voľbách do ríšskej rady roku 1885, teraz za mestskú kúriu, obvod Jičín, Sobotka atď. Zotrval tu do konca funkčného obdobia, teda do roku 1891.[4] V tejto dobe patril medzi politikov staročeskej strany.[3]

Do vrcholnej parlamentnej politiky sa vrátil vo voľbách do ríšskej rady roku 1907, kedy bol zvolený za volebný okrsok Čechy 038, teraz ako člen Českej agrárnej strany, v ktorej klube potom v parlamente zasadal. Kreslo poslanca obhájil vo voľbách do ríšskej rady roku 1911, opäť za Klub českých agrárnikov a rovnaký volebný obvod. Stratil mandát 25. septembra 1917 na základe dlhodobej absencie.[4][3]

V tom čase už ale nebol na území Rakúska-Uhorska. Začiatkom mája 1915 bol agrárnou stranou vyslaný do Švajčiarska za Tomášom Masarykom, aby sa podieľal na zahraničnom odboji. Bol tak jedným z mála českých politikov, ktorí sa v tejto skorej fáze pripojili k zahraničnému odboju vedenému Masarykom. Išlo ale skôr o menej známeho politika, navyše výrazne konzervatívne, prorusky a carofilsky orientovaného. V novembri 1915 patril spolu s Masarykom a predstaviteľmi českých zahraničných spolkov medzi signatárov vyhlásenia Českého komitétu zahraničného, ​​ktorý jasne formuloval myšlienku českej (česko-slovenskej) samostatnosti. Z Českého komitétu zahraničného sa následne utvorila Československá národná rada, ktorej podpredsedom sa Dürich roku 1916 stal.[5] Od júna 1916 pôsobil spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom v Rusku, kde vyjednávali zriadenie česko-slovenských légií. 29. augusta 1916 spoločne podpísali tzv. Kyjevskú dohodu, ktorá uznávala Národnú radu za predstaviteľa celého odboja. On sám sa však prikláňal skôr k obnoveniu Českého kráľovstva s ruskou podporou a mal vyvíjať snahy o zriadenie separátneho, procárskeho centra česko-slovenského exilu. Kvôli tomu ale došlo k roztržke, bol Štefánikom zbavený svojej funkcie aj členstva v Československej národnej rade a vrátil sa do vlasti až roku 1919. Z politického života bol prakticky vyradený a svoj postup sa pokúsil ospravedlniť v knihe pamätí "V českých službách".[3]

Jeho zaťom bol od septembra 1908, kedy si vzal Dürichovu dcéru Emanuelu (1884-1973), spisovateľ a novinár Karel Horký.

1. Fakticky do roku 1915, potom v emigrácii. V roku 1917 len formálna strata mandátu pre absenciu.
2. Matričný ​​záznam o narodení a krste
3. kol. aut.: Kdo byl kdo v našich dějinách. Praha : Libri, 1993. ISBN 80-901579-0-4. S. 65. (po česky)
4. Databáza stenografických protokolov a registrov Ríšskej rady z príslušných volebných období, http://alex.onb.ac.at/spa.htm.
5. Urban, Otto: Česká společnost 1848-1918. Praha : Svoboda, 1982. S. 597, 599. (po česky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Dürich na českej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Josef Dürich

• Dürich, J., Pokus o jednotný těsnopis slovanský. Hradec Králové 1903
• Dürich, J., V českých službách. Vypsání mého pobytu za hranicemi 1915-1918. Klášter nad Jizerou 1921
• Horký K.: Deset let od úmrtí Josefa Düricha, Praha. Fronta 1937

• Súkromná stránka o J. Durichom
• J. Durichom v databáze Kto bol kto?