Joni Mitchell

Joni Mitchell začínala spievať v malých nočných kluboch západnej Kanady, neskôr vystupovala ako pouličná umelkyňa na uliciach v Toronte. V polovici 60. rokov odišla do New Yorku, aby sa stala súčasťou tamojšej folkovej hudobnej scény. Debutovala spočiatku ako skladateľka, bola autorkou singlov „Urge for Going“, „Chelsea Morning“, „Both Sides Now“ (pre Judy Collins) a piesni „Woodstock“ o festivale Woodstock Music and Art Festival (r. 1969) pre kvarteto Crosby, Stills, Nash & Young (Graham Nash bol vtedy jej priateľom), neskôr začala vystupovať ako sólová umelkyňa.[2] Joni sa nakoniec usadila v Južnej Kalifornii, kde sa stala jednou z kľúčových postáv vznikajúceho nového folk rockového hudobného hnutia. Jej silne osobne komponovaný album Blue z roku 1971 je všeobecne považovaný za jeden z najvýznamnejších a najvplyvnejších hudobných projektov svojej doby.[3] Z tohto obdobia pochádzajú aj jej prvé popové hity „Big Yellow Taxi“, „Free Man in Paris“ a „Help Me“, posledný z nich pochádza z Joninho najpredávanejšieho albumu Court and Spark (1974).[4]

Mitchellovej sopránový spev, charakteristický spôsob harmonickej hry na gitaru a klavírne aranžmány sa v priebehu 70. rokov postupne zdokonaľovali a Joni silne ovplyvnená džezom pridávala do svojho prejavu vplyvy popu, folku, rocku a vydávala ich na svojich art rockových albumoch ako bola napríklad nahrávka experimentálneho projektu Hejira z roku 1976. Joni Mitchellová úzko spolupracovala s džezovými velikánmi vrátane Wayne Shortera, Jaco Pastoriusa, Herbie Hancocka tesne pred jeho smrťou v roku 1979 sa podieľala na výrobe projektu Charlesa Mingusa.[5] V 80. rokoch Joni Mitchell zredukovala počty svojich verejných vystúpení, viacej sa venovala popovému spievaniu, využívala aj syntetizátory, okrem romantických a emotívnych tém sa ako textárka nechala inšpirovať aj politikou, či environmentálnymi, či sociálnymi problémami.

Práca Joni Mitchell je všeobecne rešpektovaná zo strany hudobníkov, ale aj hudobnej kritiky. Časopis Rolling Stone, ktorý sa zaoberá populárnou kultúrou ju označuje za jednu z najlepších pesničkárok [6], kým Allmusic poznamenáva, že pokiaľ z iných prach slávy opadáva, Joni Mitchell stále stojí ako jedna najdôležitejších a najvplyvnejších žien v v hudobnej brandži konca 20. storočia.[7] Koncom minulého storočia Joni ovplyvnila umelcov v spektre od R&B cez alternatívny rock až po džez.[8]

V roku 1995 Joni Mitchell dostala od časopisu Billboard cenu storočia (Billboard's Century Award), v roku 1996 získala cenu Polar Music Prize, roku 1997 v jej neprítomnosti bola uvedená do Rokenrolovej siene slávy. Hudobný kanál VH1 dal v roku 1999 Joni Mitchell na piatu priečku zoznamu 100 najlepších rokenrolových hudobníčok (The 100 Greatest Women of Rock N' Roll). Joni Mitchell od roku 1969 získala deväť regulárnych cien Grammy, poslednú z nich v roku 2008. V novembri 2006 bol jej album Blue v časopise Time zverejnený v zozname 100 najlepších albumov (All-Time 100 Albums).[9]

Joni Mitchell je uznávanou celebritou aj doma v Kanade. Od roku 1981 patrí medzi osobnosti uvedené do Kanadskej hudobnej siene slávy a od roku 2000 má svoju hviezdu na kanadskom chodníku slávy.[10] Ako tretia z kanadských hudobných umelcov po Gordonovi Lightfootovi a Leonardovi Cohenovi dostala v roku 2002 najvyššie civilné kanadské štátne vyznamenanie Order of Canada. V roku 2004 jej bol udelený čestný doktorát hudobných vied na McGill University. V januári 2007 bola uvedená do Siene slávy kanadských skladateľov (Canadian Songwriters Hall of Fame). V júni 2007 bol jej portrét zvečnený kanadskou poštou na poštovej známke.[11]

Joni Mitchell je aj výtvarná umelkyňa. Je autorkou obalov všetkých jej albumov, v roku 2000 sa sama označila za maliarku postihnutú okolnosťami.[12] Po niekoľko posledných rokov sa Joni rozhodla pozastaviť svoju hudobnú činnosť a viacej sa zamerať na kreslenie, no po deviatich rokoch v roku 2007 vydala svoj ďalší album s názvom Shine.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Joni Mitchell