John Frusciante

John Frusciante prvýkrát videl Red Hot Chili Peppers na koncerte v roku 1985 a okamžite sa stali jeho obľúbenou kapelou. John začal uznávať Hillela Slovaka, vtedajšieho gitaristu skupiny a naučil sa odohrať gitaru i basu na všetkých pesničkách z ich prvých troch albumov. Slovak neskôr zomrel na predávkovanie heroínom a v roku 1988 bubeník Jack Irons odišiel, kvôli osobným problémom.

John sa asi v roku 1988 spriatelil s D. H. Peligiom, bubeníkom zo skupiny Dead Kennedys a často spolu hrali. Raz Peligrio pozval Fleaho (basgitaristu Red Hot Chili Peppers), aby si s nimi prišiel zahrať. Flea bol ohúrený Johnovou hrou na gitare a keďže v tej dobe hľadali nového gitaristu (Duane 'Blackbird' McNight, ktorý mal pôvodne nahradiť Slovaka si so skupinou príliš „nesadol“), zavolal aj Antonyho Kiedisa (speváka Red Hot Chili Peppers), aby sa prišiel na Johna pozrieť. Rozhodnutie bolo jednohlasné: „Berieme ho!“^{[chýba zdroj]}.

Prvý album, ktorý John nahral s Red Hot Chili Peppers bol Mother’s Milk. Album sa svojim zvukom príliš neodlišuje od funky štýlu, ktorý dominoval na predchádzajúcich troch albumoch. Johnova hra na tomto albume je ešte veľmi ovplyvnená Slovakovým štýlom. Aj napriek tomu, John veľmi prispel ku kreativite skupiny svojou jedinečnou hrou na gitare. Dnes však John tvrdí, že ten album neznáša, lebo je príliš „macho“.

Mother’s Milk bol prvý „zlatý“ album Red Hot Chili Peppers a pochádza z neho aj ich prvý veľký hit „Higher Ground“. Na albume je tiež pesnička „Knock Me Down“, ktorej text napísal Kiedis o Slovakovej smrti.

Pre nahranie svojho piateho štúdiového albumu sa skupina spojila so známym producentom Rickom Rubinom. Ten prenajal veľký dom v ktorom sa nahrával (ten istý, v ktorom vraj Beatles prvýkrát okúsili LSD) celý album. Počas nahrávania sa skupina úplne izolovala od okolitého sveta; niekedy z domu nevyšli celé týždne. Toto obdobie bolo zdokumentované vo filme Funky Monks.

Blood Sugar Sex Magic sa predával priam výborne a stal sa pre skupinu prelomovým, najmä vďaka hitom „Under the Bridge“ a „Give It Away“ a tiež vďaka profesionálnemu vkladu Ricka Rubina. John sa vyjadril, že napísal asi 60 % hudby na albume, a tak by sa dalo povedať, že je najviac zodpovedný za jeho nečakaný úspech.

Keď však nahrávanie skončilo a skupina sa chystala na turné, John sa cítil stále viac nesvoj. Jeho priateľstvo s Kiedisom sa dostalo do krízy a na pódiu sa jeden druhému vyhýbali. John si tiež nemohol zvyknúť na to, že je oslavovaný ako roková hviezda, hrá na vypredaných koncertoch a musí dávať nekonečné rozhovory. Jeho motivácia a výkony boli na bode mrazu, ale skupina ho stále podporovala, v nádeji, že čoskoro bude opäť v poriadku. Ale stres z vyčerpávajúceho turné ho donútil urobiť zásadné rozhodnutie:

7. mája 1992, práve keď skupina mala koncertovať v Japonsku, Frusciante opustil skupinu (ešte odohral vystúpenie a potom odišiel). Keď sa ho pýtali, čo povedal svojim spoluhráčom, odpovedal: „Proste im povedzte, že som sa zbláznil“. Jeho odchod niektorí pripisovali duševnej chorobe, iní zase stresu z turné, či neschopnosti zaradiť sa späť do normálneho života, po tom čo skupina opustila svoje „nahrávacie sídlo“. Jeho odchod z Red Hot Chili Peppers následne viedol k siedmim rokom užívania tvrdých drog.

Frusciante začal nahrávať svoj prvý album ešte predtým, ako v roku 1992 opustil skupinu. Album vyšiel v roku 1994 a mnohými je označovaný za jeho najlepší sólo album. Frusciante vraví, že jeho hudba je darom od duchov, ktorí sa mu často prihovárali počas jeho absencie v Red Hot Chili Peppers v rokoch 1992 – 1998. Okrem iného povedal: „Čo sa týka duchov, som šťastný, že ma navštevovali, pripravoval som pre nich jedlo. Keď boli preč, plakal som.“ Album venoval Fleaho dcére Clare Balzaryovej, pretože obľuboval nevinnosť, ktorú deti majú. Venoval ho aj svojej dlhoročnej priateľke Toni, s ktorou v tom čase chodil.

Frusciante sa stal nebezpečne závislý od tvrdých drog, hlavne heroínu. Jeho sólo album z roku 1997 s názvom Smile From the Streets You Hold vyšiel s cieľom zarobiť, z ktorého išli peniaze na drogy, ako sám Frusciante neskôr povedal. Album bol z predaja stiahnutý. Nezdalo sa mu vhodné, aby kópie boli v regáloch, tak ich veľa z vlastného vrecka odkúpil. Sľúbil že jedného dňa nahrávku vydá znova, ale zatiaľ sa to nezdá príliš pravdepodobné. Album napísal a nahral do značnej miery v štýle jeho predchádzajúceho Niandra Lades: lo-fi, viac gitár nahraných chaoticky cez seba, spieval akoby bol citovo rozrušený a jeho spev bol často nepočúvateľný. Niektorí ho podozrievali z toho, že sa stal paranoidným schizofrenikom. Bol samotársky a vyhýbal sa akémukoľvek spoločenskému kontaktu. Aj zosnulý River Phoenix si zaspieval v jednej piesni.

Po siedmich rokoch užívania heroínu a kokaínu (a po vyprodukovaní dvoch sólo albumov) sa vyčerpaný John prihlásil do odvykacieho strediska, kde ho jedného dňa navštívil Flea a spýtal sa ho, či by sa nechcel vrátiť ku skupine. John súhlasil a v roku 1999, vyšiel album Californication, kde hrá opäť na gitare Frusciante. Jeho objavenie sa na verejnosti spôsobilo istý šok ale každý, kto počul Californication, vedel že John je naozaj späť. Album je oslavou života a znovuzrodenia („Scar Tissue“) a tiež zobrazením povrchnosti Hollywoodu („ Californication“).

Počas svetovej túry k albumu Californication písal John vlastné piesne, ktoré vydal na ďalšom sólo albume To Record Only Water for Ten Days. Album nebol písaný v štýle predchádzajúcich avantgardných albumov ale texty boli stále záhadné a zvuk bol nápadne akoby rozptýlený a ochudobnený. John sa namiesto zameriavania na gitaru, venoval najmä syntetizátorovým zvukom a efektom. Syntetizátor je na albume nástrojom číslo jeden. Frusciante začal túru na podporu albumu 27. januára 2001 vystúpením v The Borderline v Londýne. Uzavrel ju 10. júna krátkym vystúpením v The Ruby v Los Angeles. Všetkých 16 koncertov odohral sám na akustickej gitare.

21 nevydaných piesní sa nachádza na Johnovej oficiálnej stránke (pozri nižšie). Piesne sú z obdobia, keď písal materiál na album To Record Only Water for Ten Days, niektoré sú pôvodné nezmasterované verzie, ostatné sú úplne nové skladby.

Skupina nahrala v roku 2002 kritikmi dobre prijatý album By the Way. Je to ich zatiaľ najjemnejší album. Rozdiel v porovnaní s albumom Freaky Styley (jedným z ich prvých albumov) je neprehliadnuteľný. Frusciante ostáva hlavnou tvorivou silou v Red Hot Chili Peppers, pretože sa podieľal na všetkých úspešných albumoch.

Vydal z Red Hot Chilli Peppers svoje prvé dvoj-CD Stadium Arcadium a mená CD-čiek sú "Jupiter a Mars"

• 1994 – Niandra Lades and Usually Just a T-Shirt
• 1997 – Smile From the Streets You Hold
• 2001 – From the Sounds Inside
• 2001 – To Record Only Water for Ten Days
• 2004 – Shadows Collide With People
• 2004 – The Will to Death
• 2004 – Automatic Writing
• 2004 – Inside of Emptiness
• 2004 – A Sphere In The Heart Of Silence
• 2004 – DC EP
• 2005 – Curtains
• 2009 – The Empyrean
• 2012 – Letur-Lefr EP
• 2012 – PBX Funicular Intaglio Zone
• 2014 – Enclosure[1]

• 1989 – Mother's Milk
• 1991 – Blood Sugar Sex Magik
• 1999 – Californication
• 2002 – By the Way
• 2006 – Stadium Arcadium 2CD, Jupiter a Mars

• 2004 – The Brown Bunny