Jean Bodin

Táto kniha bola väčšinovou časťou spoločnosti odsúdená, pretože autor demonštroval sympatie s kalvinizmom a kalvinisti, nazvaní vo Francúzsku hugenoti, boli prenasledovaní katolíckou cirkvou, podobne ako iné protestantské a reformované kulty v ostatných katolíckych krajinách.

Roku 1576 vydal Bodin svoje najznámejšie dielo, Šesť kníh o štáte a ním sa zapísal do dejín politickej filozofie. Po prvý raz tu rozvíja teóriu neobmedzenej, nedeliteľnej a trvalej štátnej suverenity. V knihe tiež používa pojem science politique. Týmto dielom chcel obnoviť inštitucionálne základy francúzskeho kráľovstva, ktorými otriasli náboženské vojny a vzbury. tvrdí, že keďže novoveký štát nemá náboženskú oporu, panovník má nárok na absolútnu poslušnosť poddaných a tí nemajú právo na odpor – i keď s panovníkom nesúhlasia. Pripúšťa, že štát síce vzniká násilne, jeho cieľom je obrana voči násiliu. Formu štátu a vlády vníma rozdielne: monarchia môže byť demokratická, ak kráľ umožňuje prístup všetkých občanov k úradom. Moc panovníka musí byť „absolútna“, čo znamená, že panovník nepodlieha zákonom (lat. legibus solutus), i keď podlieha prírodnému i božskému zákonu.

Na rozdiel od Hobbesa si Bodin nemyslí, že by o správnom a nesprávnom rozhodoval zákon, vydaný panovníkom. Panovník nie je zákonom, pretože sa zodpovedá Bohu a je jeho nástrojom. Jeho moc je teda absolútna, ale nie ľubovoľná. Bodin rozlišuje zákon ako panovníkov príkaz a právo ako to, čo je spravodlivé. Panovník má napríklad dodržovať zmluvy, i keď sú v záujme druhého, má si poddaných získavať, a nie vládnuť strachom. Z pevného rámca prirodzeného a Božieho zákona vyplýva, že otroctvo je ničomnosť.

Občania majú mať slobodu a právo na majetok. Prirodzená sloboda znamená žiť podľa svojho, no podľa rozumu, a občianska sloboda zahrňuje navyše poslušnosť panovníkovi. Zárukou slobôd nie je súhlas poddaných, ale Boží zákon. Súkromný majetok je podľa Božieho i prirodzeného zákona, takže panovník nemôže vymáhať dane ako chce. Tyrania znamená porušovanie slobody a majetku. Pestovať schopnosť rozlišovania dobrého a zlého, pravdy a lži, zbožnosti a bezbožnosti je najvyššie dobro človeka i posledná úloha štátu. Nie je ale úlohou vládcu zavádzať a presadzovať určité náboženstvo (a trestať heretikov), ale podporovať náboženstvo ako oporu spoločnosti.

Štát musí predovšetkým zaistiť životy poddaných a ich majetok. Jednotkou štátu je rodina, nie jednotlivec: stade vyplýva absolútna autorita otca i mravný význam rodiny. Štát je zvrchovaná, suverénna moc, trvalá a neobmedzená; keby ju niekto mohol obmedziť, bol by suverénom on. Všetka moc pochádza od Boha, nie od poddaných, podobne ako v rodine. Atribúty suverenity sú: 1) panovník rozhoduje o vojne a mieru; 2) obsadzuje úrady; 3) je poslednou odvolacou inštanciou a 4) môže vyžadovať prísahu lojality. Tieto práva nemôže štát delegovať.

Bodin preberá Aristotelovu klasifikáciu vlád, ale aktualizuje ju; aristokracia u neho nie je vláda niekoľkých, ale menšiny, a demokracia nie je vláda všetkých, ale väčšiny.

Moc sa nedá deliť a môže sa presadzovať trojako:

• tyransky, ako bezprávna ľubovôľa,
• despoticky, ako právoplatná ľubovôľa (napríklad na dobytých územiach),
• legitímne, s ohľadom na Boží zákon a práva poddaných.

Suverenita znamená moc nariaďovať a nariadenie musí vychádzať z jednej vôle. Kolektívna suverenita je ilúzia a v krízach či v ohrození, keď je nutné rázne konať, sa spontánne vracia princíp monarchie – aspoň na čas – napríklad v podobe diktatúry. Dobrá vláda je tá, ktorá jedná správne, nie tá, s ktorou všetci súhlasia a monarchia je stálejšia ako demokracia, kde rozhodujú aj hlupáci a prospechári. Forma štátu a vlády je daná podnebím a povahou ľudí: preto je v hornatom Švajčiarsku demokracia a v močaristých Benátkach aristokracia. Podstatnou zložkou „podnebia“ je ale podľa Bodina vplyv hviezd a ich cykličnosť odpovedá cykličnosti dejín.[1]

V dialógu Heptaplomeres (t. j. Sedemnásobný), ktorý napísal v roku 1593, no v tlači vyšiel až o sto rokov neskôr, Bodin vysvetľuje svoje náboženské názory a obhajuje potrebu tolerancie. V dialógu vystupuje katolík, žid, moslim, luterán, skeptik, kalvinista a zástanca „prirodzeného náboženstva“; Bodin obhajuje slobodu svedomia, odmieta ale verejnú diskusiu o náboženstve a odporúča náboženskú zhodu v obci, a to na základe prirodzeného mravného „náboženstva Kristovho“, zbaveného povier a fanatizmu. Kniha mala veľký vplyv na Leibniza a ďalších.[1]