Jaroslava Havettová

Začiatky tvorby Jaroslavy Havettovej siahajú do prvej polovice 60. rokov, kedy sa animovaný film na Slovensku začína formovať aj inštitucionálne. Súvisí s tým najmä nástup mladých autorov v roku 1964 (Vladimír Popovič, Ivan Popovič, Veronika Margotsyová, J. Havettová). Ešte predtým boli na Slovensku známe skôr sporadické pokusy o animovaný film – sem patria výrazní autori ako Viktor Kubal, Vlastimil Herold. Pod vplyvom českej školy vzniká o rok neskôr už oficiálne Tvorivá skupina kresleného filmu v rámci Štúdia populárno-vedeckého filmu. Umeleckým riaditeľom skupiny bol Viktor Kubal. Jaroslava Havettová pred nástupom do štúdia nemala predchádzajúce skúsenosti s animáciou alebo réžiou animovaných filmov.

Prvým filmom tvorivej skupiny kresleného filmu bol krátky film Pingvin (1964). Ide o kolektívne dielo, pod ktoré sú režisérsky podpísaní bratia Popovičovci. Jaroslava Havettová sa na ňom podieľala výtvarným spracovaním. Pingvin hovorí krátky príbeh o neúspešnom samovrahovi, ktorý kráča po vyrúbanom lese. Dielo bolo na svoju dobu odvážne a vzbudilo pozornosť. Neskôr bolo trezorované, ako mnoho iných podobných diel.

Havettová v 60. rokoch prevažne získavala prax. Spolupracovala na filmoch Fakíri (1966), Klobúk tety Kláry (1967) Milana Klikara. Ďalej spolupracovala na výrobe reklám a prispela aj vstupmi v náučnom filme Newtonove zákony. Večerníčková tvorba je typická pre slovenskú animovanú kinematografiu a ani Havettová nie je výnimkou. Prvé príležitosti dostáva vo večerníčku Pasca (1968), ktorý hovorí o myšom hrade dobíjanom pažravým kocúrom. Ďalej pokračuje prácou na diele O slniečku, čo nechcelo ráno vstávať (1970). Neskôr pracovala pre Košickú televíziu a v roku 1977 robí seriál Gaštanko a Gaštaník, podľa predlohy Boženy Mačingovej, a sedemdielne Rozprávky s hviezdičkou. Popri tejto vedľajšej tvorbe sa postupne dostala aj k výrobe vlastných diel, či už ako režisérka, animátorka, výtvarníčka, alebo všetko dohromady.

• Pieseň

V roku 1969 sa Havettová predstavila s úspechom v diele Pieseň. Vytvorila ho spolu s Ivanom Popovičom. Film je inšpirovaný skladbou „To se nikto nedoví“ naspievanou Helenou Vondráčkovou a Waldemarom Matuškom. V podstate ide o klip k piesni, v ktorej sú speváci animovaní papierikovou technikou. Film je inšpirovaný pop-artom. Speváci sa vznášajú nad farebnými domami, riekami a kvetmi. Farebné kreácie sú pravdepodobne inšpirované dielami Andyho Warhola. Inšpiráciu môžeme vidieť aj v animovanom klipe v duchu pop-artových tradícií Žltá ponorka skupiny Beatles. Rudolf Urc píše v Dejinách animovaného filmu, že „dobová kritika postrehla ˈironickú interpretáciuˈ (Peter Mihálik), aj ˈživelnú a mladistvú radosť z tvorbyˈ (Pavel Branko)“.

• Socha

V nasledujúcom roku (1970) sa Havettová pustila do ďalšieho projektu, opäť v spolupráci s Ivanom Popovičom. Prostredníctvom metaforického vyjadrovania priniesla v rámci filmu Socha dve interpretácie príbehu. Film hovorí o sochárovi, ktorý uveril známej Michelangelovej vete, že v každej skale sa ukrýva socha. Snaží sa túto sochu nájsť, ale nie prostredníctvom vlastnej tvorivej činnosti, ale prostredníctvom neustáleho sekania, okresávania, až mu napokon ostane iba kopa rozbitého kamenia, ktoré ho nakoniec aj zabije. Na záver zaznie tragikomický výkrik: „Kde do riti je tá socha?“. Film nie je len výsmech prízemnosti pseudosochára, ale aj odkaz k „dogmatikom, ktorí presadzujú ideologické klišé stoj čo stoj, bez ohľadu na realitu“ . Film bol dobre načasovaný a citlivo spracovaná téma sa v spoločnosti cenila. Získal v rovnakom roku ex aequo najvyššie ocenenie na festivale v Piešťanoch.

• Kým sa ucho neodbije

Zaujímavým experimentom je dielo z roku 1971, v ktorom Havettová kombinuje animáciu s reálom. Inšpiráciou diela je habánska keramika, ktorej výjavy na tanieroch, krčahoch a podobne slúžia na vyrozprávanie súvislého príbehu. Komentár k obrázkom je zostavený zo slovenských ľudových porekadiel (dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije). Hudbu nahral Pavol Hammel a Marián Varga, s ktorými Havettová spolupracovala aj na neskorších dielach. „I v tomto diele však Havettová zachováva iróniu a nadhľad tvorcu, ktorý chápe ľudské slabosti, avšak bez toho, aby sa na ne nedokázal pozrieť kritickým pohľadom.“^{[chýba zdroj]}

• Kontakty

Vo filme Kontakty z roku 1980 sa Havettová prvýkrát predstavuje v úlohe režisérky, animátorky, výtvarníčky a scenáristky. Jedenásť minútový film prestavuje 3 príbehy, ktoré hovoria o medziľudských vzťahoch prostredníctvom metafory. Autorka zvolila jednoduchú štylizáciu – minimum farebného spektra, biele pozadie, kresby vo forme skíc. Podľa jej slov si film nevyžadoval výraznú štylizáciu, ktorá by pútala divákovu pozornosť, dôležité bolo posolstvo.

V prvom príbehu sledujeme farebnú ceruzku a nožík. Nožík prostredníctvom ostrenia zastrúha ceruzku, ktorá sa konečne môže naplno prejaviť. Ďalej si nožík nevšíma. Ten sa sám v zúfalstve pripraví o svoj ostrý koniec. Ceruzka sa stretne so strúhadlom, ktoré z nej napokon vyrobí iba kopu stružlín.

Druhý príbeh je o pokrčených šatách a žehličke. Opäť vidíme ako sa s pokrčených šiat prostredníctvom žehličky/žehliča stávajú elegantné vzdušné šaty, ktoré následne po pomoci opúšťajú žehliča. Keď sú šaty opäť pokrčené, prídu prosiť o pomoc. Žehlič tentokrát zanechá na šatách nezmazateľnú stopu, vypálenú časť.

V treťom príbehu sa stretávajú zápalky a čajník, ktorý svojou vriacou vodou ničí horiace zápalky. Nakoniec príde obetavá sviečka, ktorej sa podarí zničiť čajník a vypariť z neho všetku vodu. Napokon sama dohorieva v hmote vosku, z ktorého zápalky vytvoria piedestál na úctu odvážnej sviečke.

Pomoc a jej zneužitie bola Havettovej celoživotnou témou, ktorú naplno rozvinula práve v tomto filme. Hudbu k nemu zložil Dežo Ursíny, s ktorým pracovala počas svojej kariéry niekoľkokrát.

• Posledný kameň

Rovnaký problém ako v Soche stojí v centre pozornosti aj vo filme Posledný kameň (1982). Hlavný hrdina, opäť sochár, tvorí svoje dielo. Keď je dokončené, donesie ho pred komisiu zloženú z jediného byrokrata. Ten majestátnu sochu Dávida odmieta. Podobne sa stane aj so sochou Venuše, partizána s puškou, a kubistickou pyramídou. Nakoniec umelec pochopí a donesie obyčajnú kocku. Konečne je schválená. Byrokrat blahoželá umelcovi a dáva mu vyznamenanie. Film hovorí nielen o tých, ktorí nám diktujú ako má vyzerať umenie, ale pojednáva a zamýšľa sa aj nad tým, či je správne kvôli túžbe byť uznaný, urobiť čokoľvek aj proti nášmu vnútornému umeleckému cíteniu.

• Pomoc

Podobnou témou ako v Kontaktoch sa zaoberala aj vo filme Pomoc z roku 1984. Film je o mužovi, ktorý tlačí veľký kmeň stromu na svoj dvor. Žiada o pomoc okoloidúcich, ktorí mu nakoniec pomôžu. Na oplátku im dáva fľašu, avšak im to nestačí. Nakoniec poreže kmeň stromu a celý ho rozdá. Keď sa vyberie po ďalší kus dreva, pomoc už nežiada a dokonca odmieta. Film tematizuje morálku, nezištnú pomoc, ľudskú vypočítavosť ironizujúcim spôsobom.

• Prečo máme radi sliepky

Snímka z roku 1986 opäť otvára tému „prospechárstva“. Hovorí o ziskuchtivcovi, ktorý nemá fantáziu (nelieta), a ani nevytvára hodnoty (zlaté vajcia). Však kvôli závisti ničí všetko živé okolo seba.

• Restaurant

Taktiež snímka z roku 1986, ktorá satirickým spôsobom rozpráva o spoločenských vzťahoch. Vytvorený v českom štúdiu Bratři v triku.
Havettová sa v tomto období presťahovala do Čiech, kde žije dodnes. Pre Českú televíziu urobila večerníčky Z denníka žiaka III.B alebo Edudant a Francimor.

• Údel

Vrcholným dielom Jaroslavy Havettovej zostáva film Údel z roku 1988. Údel je svojou štruktúrou, vizuálnou stránkou a spôsobom spracovania odlišný od ostatných diel, v ktorých dominoval žáner modernej bájky. Havettová si zvolila experimentálnu koláž. Hudbu urobil opäť Dežo Ursíny. Snímka rozpráva príbeh o mužovi, ktorý sa chce vymaniť z ponižujúcich pracovných aj rodinných stereotypov prostredníctvom nových aktivít, avšak dostáva sa iba do ďalších stereotypov. Rudolf Urc píše: „Vo filme sa striedajú jemné záchvevy kresby so šokujúcimi premenami farieb a tvarov, ľahká a citlivá linka s výbuchmi symbolov a animačných gagov. Hrdina tlačí svoj sizyfovský kameň problémov, ktoré z utilitárnych manželských scén prestupujú do bombasticky veľkomesta s jeho novým životom, barmi a celebritami, a to neustále v kontrapunkte a napätí. Viacvrstvová fabula atakuje diváka vizualizovanými metaforami sveta a neodvolateľne artikuluje celkom nové existenciálne otázky o nadvláde konzumu, o priorít peňazí, o kríze vzťahov.“ Údel patrí dodnes k vrcholným dielam v rámci Česka aj Slovenska. Získal niekoľko prestížnych ocenení, napríklad v Krakove, Bombaji, Bruseli i na Berlinale.

Morálka umeleckej tvorby; zneužitie dôvery, nezištnej pomoci, obetavosti, hrdinskej pomoci; ľudská prirodzenosť vo vzťahu príčiny a následku; skúšanie eticko-morálnych zásad obyčajného človeka.

• Gogo a Figi – TV seriál
• Z denníku žáka III.B aneb Edudant a Francimor – TV seriál
• WC Story
• Údel
• Prečo máme radi sliepky
• Restaurant
• Pomoc
• Posledný kameň
• Kontakty
• Gaštanko a Gaštaník – TV seriál
• Rozprávky s hviezdičkou
• Kým sa ucho neodbije
• Socha
• Pieseň

• Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), 600 s.
• Rudolf Urc, Dejiny animovaného filmu II. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave. 1999.
• Rudolf Urc, „Jaroslava Havettová: Prvá dáma slovenského animovaného filmu“. In: Homo Felix, č. 2/2011, s. 32 – 45.
• Viera Skokanová, Myšlienka v pohybe: Profil Jaroslavy Havettovej; zdroj: Filmový ústav.