Jacques Brel
Jacques Brel (* 8. apríl 1929, Schaerbeek, Belgicko – † 9. október 1978, Bobigny, Francúzsko) bol belgický šansoniér, pesničkár, básnik, herec a režisér, ktorý prevažnú časť svojho života žil a tvoril vo Francúzsku.
| Jacques Brel | |||
 šansoniér, pesničkár, básnik, herec a režisér | |||
| Narodenie | 8. apríl 1929 Schaerbeek, Belgicko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 9. október 1978 (49 rokov) Bobigny, Francúzsko | ||
| Odkazy | |||
| Webstránka | jacquesbrel.be | ||
| Commons |  | ||
| |||
Životopis
Jacques Brel sa narodil v Schaerbeeku na Diamantovej ulici 138. Škola ho veľmi nezaujímala, s výnimkou francúzštiny, radšej hral amatérske divadlo vo Franche Cordée. Otec ho uviedol do rodinnej firmy, ale práca sa mu veľmi nepáčila. Veľmi vážne uvažoval nad zmenou povolania, chcel sa venovať chovu sliepok, alebo spevu. Vybral si druhú možnosť.
V roku 1951 sa oženil s Terezou Michielsenovou, zvanou Miche. 6. decembra 1951 sa im narodila prvá dcéra Chantal, 12. júla 1953 Izabela, pre ktorú Jacques Brel napísal eponymickú pieseň.
Kariéra
Začiatkom roku 1952 zložil svoje prvé piesne, ktoré spieval v rodinnom kruhu, alebo v bruselských kabaretoch. Postupne si začal byť už tak istý lyrickou mocou svojich textov ako aj interpretácie, že sa nenechal odradiť ani svojou rodinou, ktorá ho nepodporovala v hudobnej kariére.
V roku 1953 opustil belgické hlavné mesto a prišiel sám do Paríža, kam ho zavolal Jacques Canetti, hľadač talentov, pracujúci u Phillipsa a vlastník kabaretu Traja somári. Jeho rodina ho zavrhla, novú existenciu si teda budoval vo Francúzsku, no boli to pre neho roky vyhnanstva.
V januári 1955 sa staral o predprogram Bobbejaana Schoepena v Starom Belgicku. V tom roku prišla jeho manželka s deťmi a usadili sa v Montreuil. Keďže spieval pre kresťanské organizácie, Georges Brassens ho prezýval farár Brel.
V roku 1956 stretol klaviristu Franciosa Raubera, ktorý sa stal výhradným hudobníkom doprevádzajúcim všetky jeho pesničky. V roku 1957 stretol ďalšieho pianistu Gérarda Jouannesta, ktorý sa stal jeho výlučným javiskovým partnerom, zatiaľ čo Rauber s ním pracoval v štúdiu.
Postupne si získal svoje publikum a počas vystúpení sa stretával s úspechom. Na konci roku 1958 mal úspech v Olympii. Odvtedy bol neustále na turné, niekedy odohral viac koncertov ako je dní v roku. V roku 1966 sa Brel rozhodol vzdať speváckej kariéry a 16. mája 1967 sa v Roubaix konal jeho posledný koncert.
Napriek svojmu rozhodnutiu Brel nezostal nečinný, počas leta v roku 1967 natočil film Andrého Cayatta Riziko povolania. V roku 1969 hral vo filme Eduarda Molinara. Neskôr natáčal a sám aj produkoval niekoľko ďalších filmov: Franz (1971), Ďaleký Západ (1973), ktorý bol ale prepadákom.
Úspech mal aj v USA a Anglicku. Anglické preklady jeho piesní sa stali veľmi obľúbené a spieval ich David Bowie, Scott Walker, Terry Jacks, Alex Harvey či Marc Almond. Jacques Brel žije v Paríži je americká hudobná komédia, ktorá obletela svet počas niekoľkých rokov. V roku 1974 predstavenie dostalo aj filmovú podobu.
Neskôr Brel získal francúzske občianstvo a vo Francúzsku aj zomrel. Bol pochovaný na cintoríne d'Atuona à Hiva Oa na súostroví Marquiskych ostrovov po boku Paula Gauguina.
V decembri 2005 bol zvolený za najväčšieho Belgičana všetkých čias frankofónnymi divákmi belgickej televízie.
