Ilmeriovci

Prvé hodnoverné zmienky predkoch rodu sú z rokov 1277 a 1283.[pozn 1] Vtedy sa Benedikt z Mojmíroviec (syn Pavla) a jeho príbuzní Batur z Vinodolu a Miko z Vinodolu stali zakladateľmi jednotlivých vetiev rodov z Mojmíroviec. Ilmeriovci majú čiastočne spoločných predkov s rodom Sőlőšiovcov.[1] Od konca 13. storočia a počas 14. storočia sa rod začal vetviť a objavovali sa prímenia Fodor, Boďo (obe vymreli počas 15. storočia) a Vereš. Všetci neskorší potomkovia rodu sú tak odvodení od vetvy Verešovcov, ktorá pochádza od Benedikta.

Ako prvý začal prímenie Vereš používať Šebastián z Mojmírovicec (* 1477 – † po 1502), syn Michala. Šebastián pôsobil ako kráľov vyslanec pri Nitrianskej stolici.[1]

Nastaršie majetky rodu sa nachádzali v Mojmírovciach (lokality Genč, Taráň, Piešťany - zaniknutá lokalita pri dnešnom Poľnom Kesove), Ivanke pri Nitre a pri Svätoplukove (Oháj).[1]

Ján z Mojmíroviec, syn Mikuláša bol zakladateľ ivánskej vetvy rodu, s prídomkom „de Iwankafalva“. Mikuláš sa ženil sa s jedinou dcérou Mikuláša z Ivanky pri Nitre, z rodu Branč-Lipovníkovcov. Ján sobášom s Margitou z Demandíc získal majetky v Demandiciach a v osade Hybec na Honte.[1]

Ďalší významní členovia ivánskej vetvy rodu boli[1]:

• Ondrej Irmeli, v rokoch 1498 – 1508 podžupan Nitrianskej stolice
• Imrich Literát, veľkovaradínsky prešpot (1549)
• František, kráľov zmocnenec (1520)

Fratišek sa oženil s Barborou (dcéra bratislavského podžupana Tomáša Ilešháziho). Františkov syn Ján (* 1569 – † po 1575) mal dve dcéry. Šlo o posledného mužského člena ivanskej vetvy rody Ilmériovcov.[1]

Ivanská a mojmírovská vetva Ilmeriovcov mali spoločné majetky ešte v 16. storočí. Z tejto vety sa spomínajú napr.[1]:

• Gregor, ostrihomský kanonik (1397 – 1416)
• Pavol, nitriansky kanonik (1512 – 1528)
• Urban, nitriansky kanonik (1540 – 1555)

Pôvodné majetky v Mojmírovciach boli sídlom rodu do polovice 18. storočia. Vtedy sa František odsťahoval do Žabokriek nad Nitrou. Táto vetva pokračovala jeho synom a vnukom Petrom, ktorým v roku 1839 vymrela.[1]

Z mojmírovských Ilmeriovcov najdlhšie pretrvala vetva od Štefana, registrátora Uhorskej kancelárie. Významní sa stali jeho štyria synovia[1]:

• Jozef Ürméni (* 1741 – † 1825)
• Ján Ürméni, prísediaci uhorskej súdnej tabule
• Michal Ürméni, správca Uhorskej komory
• Bernard Ürméni, podgenerál

Sídlo Jozefa Ürméniho vo Váli (Stoličnobelehradská stolica) sa stalo nové sídlo rodu. Aj Jozefovi synovia Ján, František a Maximilián dosiahli vysoké postavenie v uhorských úradoch. Nikdy však neboli povýšení do barónskeho alebo grófskeho stavu.[1]

Posledný člen rodu bol Pavol Ürméni, ktorého smrťou v roku 1940 rod vymrel.[1]

Príslušníci rodu sa objavujú aj v Bratislavskej stolici. Prvý známy príslušník bol Demeter z Dolného Čepeňa (dnes miestna časť Serede), ďalší (Adam a Martin) sa objavujú v súpise šľachty z roku 1681. Potomkovia rodu vlastnili majetky na území Bratislavskej župy do druhej polovice 19. storočia.[3]