Heterosexualita

O pôvode (podstate) ľudskej heterosexuality neexistuje mnoho úvah, pretože väčšine ľudí je vlastná od počiatkov ľudstva. Na rozšírení a prevahe heterosexuality oproti iným erotickým zameraniam má však nepochybne podiel prírodný výber, pretože toto zameranie výrazne zvyšuje pravdepodobnosť reprodukcie jedinca.

Niektorí teoretici považujú vyhranenosť heterosexuality za výsledok kultúry a výchovy, (napríklad Sigmund Freud) vychádza z predpokladu, že dieťa je polymorfne perverzné. Z podobných názorov vyplýva i obava, že ak vo výchove chýba mužský či ženský vzor, homosexuálne zvádzanie alebo pohlavné zneužitie v detstve môže sexuálnu orientáciu zvrátiť. Iní považujú heterosexualitu za geneticky alebo hormonálne predurčenú už pri počatí alebo v embryonálnom vývoji. Vedecké poznatky o heterosexualite sú zvyčajne odvoďované z výskumu homosexuality.

Biochemickú podstatu heterosexuality sa zatiaľ nepodarilo určiť. Za najpravdepodobnejšiu sa považuje nezávislá alebo zreťazená kombinácia genetických príčin a hormonálnych vplyvov v období tehotenstva či krátko po narodení. Rozhodujúca časť vedcov sa zhoduje, že heterosexuálna orientácia je v človeku daná vo veľmi ranom období jeho života a je potom stála a nezmeniteľná.

Zo sociologického hľadiska sa za vznik či pôvod heterosexuality dá považovať tiež kultúrny proces, v rámci ktorého boli homosexuálne dispozície vyčlenené z mnohých škál a kombinácií ľudských vlastností a z integrity spoločnosti a ohraničené tak, aby bolo možné rozdeliť spoločnosť na menšinu a väčšinu.

Určiť zastúpenie heterosexuality v ľudskej spoločnosti je veľmi zložitá úloha. Problémom býva už metodologické podloženie výskumu. Výskumy zvyčajne môžu podchytiť výskyt určitých druhov fyziologických reakcií, správania alebo sebaponímania, ktoré bývajú považované za príznačné pre heterosexualitu, avšak nie pre jej podstatu.

Pre potreby výskumu je nutné najprv vymedziť heterosexualitu (pričom spravidla býva obmedzená porovnateľnosť s výskumami vychádzajúcimi z inej definície), je nutné takisto vziať do úvahy nejednoznačný vzťah medzi orientáciou a správaním (pričom výskumy môžu zachytiť len vybrané správanie); pretože výskumy sa uskutočňujú na náhodnej vzorke populácie, úlohu tu hrá i citlivosť tejto témy pre opýtaných a v neposlednej rade i ich sebauvedomenie v oblasti sexuálnej orientácie. Heterosexualitu je možné len s ťažkosťami odlíšiť od obyčajného bezproblémového prijatia zvyčajného spôsobu života. I osoby, ktoré sú bisexuálne, nevyhranené alebo osoby s malou erotickou reaktivitou sa zvyčajne identifikujú ako heterosexuálne.

Heterosexualita nie je ani v živočíšnej ríši stopercentná, párové spolunažívanie, genitálne aktivity i sexuálna orientácia na rovnaké pohlavie boli spozorované u mnohých druhov zvierat.

Z heterosexuálnej schémy sa určitým spôsobom vymykajú i hermafroditné organizmy alebo organizmy rozmnožujúce sa nepohlavne.

Podľa veľkej časti psychológov a psychiatrov nie je možné sexuálnu orientáciu zmeniť. Časť odborníkov zastáva opačný názor, t. j. aspoň v časti prípadov je možné heterosexualitu stratiť. O takýchto zmenách však neexistujú všeobecne prijaté vedecké dôkazy. O osobách, ktoré subjektívne prehlasujú, že sa ich sexuálna orientácia zmenila, sa často predpokladá, že boli už od narodenia bisexuálne - teda schopné prejavovať náklonnosť k osobám oboch pohlaví.

Heterosexualita ako taká pravdepodobne nikdy nebola predmetom právnej úpravy.

V niektorých krajinách a spoločnostiach sú niektoré formy sexuálneho styku medzi osobami opačného pohlavia, napríklad orálny alebo análny sex, alebo súlož odzadu, trestné. V niektorých krajinách vyplývajú závažné sankcie i z nemanželského pohlavného styku. V mnohých krajinách je možnosť pohlavného styku obmedzená minimálnou vekovou hranicou.

Právne systémy sa odlišujú i v otázke prípustnej miery nedobrovoľnosti sexuálneho styku a prípustnosti násilia v manželstve a ochrany pred domácim násilím.

Vo väčšine kultúr a krajín má manželstvo zvláštny status a často sú mu pridelené viaceré výsady. Rozdiely bývajú v prístupe k rôznym druhom polygamie, v rozsahu a symetrii práv a povinností vyplývajúcich z manželstva, v hodnotení mimomanželských vzťahov osôb v manželstve. Tradične býva za hlavný účel manželstva považované založenie rodiny a výchova detí. V spoločnostiach predmoderného typu majú však rodiny väčší význam i v hospodárskej a mocenskej štruktúre spoločnosti. V moderej dobe sa posilňuje úcta k hodnote autentickej a slobodnej lásky ako hlavného zmyslu zväzku.

V niektorých krajinách sú v právnom poriadky uvedené i niektoré ďalšie menej oficiálne formy vzťahu, napríklad vzťah druh – družka (Slovensko, Česko) alebo pakt občianskej solidarity (Francúzsko).

V krajinách západnej (euroamerickej) právnej kultúry zväzky a spolužitie osôb akéhokoľvek pohlavia spadajú pod všeobecné základné práva a slobody človeka a je možné zúčastniť sa na nich i bez štátnej evidencie, regulácie alebo podpory.