Hangár (letisko)
Hangár je letiskový objekt halového typu.[1] Hangáre sú hlavné objekty dielensko-prevádzkovej časti letiska a menej sa využívajú na úschovu lietadiel.
Najčastejšie sa v nich vykonávajú periodické prehliadky, údržba a oprava lietadiel.
Na úschovu lietadiel slúžia prevažne na malých letiskách. Počet hangárov a ich veľkosť závisí od rozsahu opráv a údržby lietadiel a od požadovaného počtu hangárových státí. Počet státí závisí od počtu lietadiel daného typu, ktoré treba počas roka na letisku prekontrolovať alebo uschovať a od priepustnosti jedného státia. Priepustnosť státia závisí od typu lietadla zaradeného do určitej skupiny a od počtu hodín nalietaných ročne. Po určitom počte nalietaných hodín sa vykonávajú periodické prehliadky, ktorých náročnosť súvisí s počtom nalietaných hodín a od dĺžky revízie lietadla, ktorá je rôzna pri rôznych druhoch lietadiel.
Hangáre slúžiace opravám lietadiel sa delia:
- Dielenské hangáre, v ktorých sa vykonávajú revízie a opravy lietadiel a ich príslušenstva, s výnimkou opráv motorov
- Dielenské hangáre a opravovne motorov
- Dielne jemnej mechaniky na opravy leteckých prístrojov.
Rozmery hangárov závisia od veľkosti lietadiel, pre ktoré sú určené. Hĺbka pre veľké lietadlá je okolo 50 – 60 m a svetlá výška 20 – 22 m. Používajú sa najčastejšie oceľové priehradové nosníky na vytvorenie veľkorozponových hál. Pôdorysne sa hangáre umiestňujú tak, aby hluk vychádzajúci z nich nerušil priestor pred odbavovacou budovou a terminálmi. Medzi odbavovacou budovou a prvým hangárom by mala byť vzdialenosť najmenej 200 – 300 m. K zadnej časti hangáru, alebo aj po stranách priliehajú dielenské prístavby a montážne haly, ku ktorým musí byť zaistený prístup po komunikácii. Vhodné je ňou prepojiť aj manipulačné plochy pred hangármi. Šírka spevnených manipulačných plôch je o niečo väčšia ako hĺbka hangáru.
História
Carl Rickard Nyberg použil hangár, aby si uskladnil svoje lietadlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia.
V roku 1909, Louis Beriot núdzovo pristál na farme v severnom Francúzsku v Les Baraques (medzi Sangatte a Calais). Nabúral svoj jednoplošník priamo do farmárskej dobytčej ohrady. Práve v tom čase sa Beriot snažil o rekord byť prvým mužom, ktorý preletí Anglický kanál v lietadle, ktoré je ťažšie ako vzduch. Keď sa po nehode vrátil domov, kontaktoval spoločnosť REIDsteel, ktorá stavala dobytčie prestrešené ohrady a objednal si 3 „hangáre“ pre vlastnú potrebu. Následne potom REIDsteel začala vo veľkom hangáre a ich časti vyrábať.
Bratia Wrightovci uskladňovali a opravovali ich vetroň v drevenom hangáre, ktorý skonštruovali v r. 1902 v horách Kill Devil v Severnej Karolíne. Po skompletizovaní celého návrhu a postavení Wright Flyer v Ohiu, bratia sa vrátili do Kill Devil Hill a našli hangár kompletne zničený. Konštrukciu aj s dielňou postavili nanovo, zatiaľ čo čakali na transport Wright Flyera.
Jedným z najväčších hangárov, aké kedy boli postavené, je aj hangár sovietskych vzdušných síl, ktorý je dnes už prestavaný. Ďalšie obrovské hangáre sú na letisku Suvarnabhumi v Thajsku (885 x 295 x 115 m), NAS Sunnyvale v USA a letiskový priestor Filton v Bristole v Anglicku.
Výstavba a navrhovanie hangárov sa rozvinulo pred 2.svetovou vojnou, kedy vzrástol počet lietadiel. Navrhovali sa spravidla s medzerou medzi sebou šírky 50 – 100 m. Dnes sú riešené rôznymi zaujímavými konštrukciami zastrešenia a tvoria solitéry alebo kompaktné hmoty, ktoré svojim výrazným tvaroslovím dopĺňajú architektúru celkovej plochy letiska.
Príklad
Letisko Farnborough (Veľká Británia) – hangáre
Letisko Farnborough vzniklo už v roku 1908 a do 1989 patrilo armáde. Keď sa otvorilo pre verejnú dopravu, koncom 20. storočia sa prebudovalo a vznikol moderný letiskový komplex s novou riadiacou vežou, hangármi a terminálom. Architektonickú súťaž vyhral ateliér 3Dreid.
Súčasťou nového letiskového komplexu je aj 290 m dlhý a 22 m vysoký hangár, ktorý pojme aj Boeing 737. Je rozdelený na tri časti, pričom jednoduchý dizajn, založený na oblých krivkách, korešponduje so zvyškom areálu. Veľká plocha umožňuje správcovi letiska kombinovať garážovanie lietadiel rôznych typov a veľkostí. Architekti pamätali na komfort klientov a umiestnili hangár do bezprostrednej blízkosti terminálu – potrebné zázemie je teda neďaleko. Konštrukciu strechy tvoria priehradové nosníky, ktoré sú k sebe zviazané až v úrovni podlahy, takže uvoľňujú priestor pod strechou. Konštrukciu nesú prvky v tvare A; medzi nimi sú umiestnené ubytovacie priestory. Zázemie a miestnosti určené na premávku sú tradične situované dozadu. Strechu rozdeľujú tri pozdĺžne okná nad každou sekciou. Počas dňa tak vnútorný priestor hangáru osvetľuje prirodzené svetlo. Strechu takisto pokrýva hliníkový plech.
Aby pilotov pristávajúcich a odlietavajúcich lietadiel neoslňovala veľká plocha nového, neopotrebovaného plechu, na hliník sa naniesla špeciálna patina. Pásy alumínia, ktoré pokrývali strednú, oblú časť strechy, boli vopred vytvarované v továrni, zvyšok konštrukcie s priemerom viac ako 40 m sa vytvoril z rovných pásov plechu, ktoré sa takému zaobleniu už dokázali prispôsobiť. Keďže pásy mohli byť až 25 m dlhé, minimalizoval sa počet spojov a urýchlila sa výstavba.
Galéria
Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie.
Referencie
- S. Šaling, C. Laco: Stavebnícky náučný slovník. 4, Konštrukcie. 1. časť, Teória konštrukcií,Slovenské vydavateľstvo technickej literatúry, Bratislava, 1968, s. 133
Zdroj
- Ľudovít Rondoš: Letiská, vydavateľstvo Alfa, Bratislava 1990, s. 157 – 159 Časopis ASB 2008/06/10
