Goffmanov dramaturgický princíp

Goffman používa dramaturgickú perspektívu ako nástroj na porozumenie sociálneho života. Podľa neho je život ako divadelná scéna, javisko, kde ľudia vstupujú do interakcií. Na vysvetlenie svojej teórie používa divadelné termíny ako rola, predstavenie, scéna, zákulisie, dramatizácia, fasáda a kulisy.

Zároveň tvrdí, že v angloamerickej kultúre existujú zaužívané modely, od ktorých sa vytvárajú postupne osvojované sociálne roly. Ľudské konanie je určené všetkými rolami, ktoré ľudia v danej situácii hrajú. Aktéri majú úmysel ovplyvniť obraz, ktorý o nich majú iní, snažia si vynútiť chcené reakcie. Správanie jednotlivca je riadené očakávaním publika, nositeľ roly ho vníma, interpretuje a transformuje do konkrétneho konania. Aktéri si vytvárajú masky, fasády, ktoré nosia pri predvádzaní svojej roly. Okrem toho manipulujú aj prostredím, v ktorom hrajú (napr. miestnosť, odev).[1]

Prostredie je rozdelené na scénu a zákulisie. Na scéne aktér hrá formálnu a stabilnú rolu. V zákulisí sa pripravuje na hranie úlohy a očakávané sociálne interakcie, môže sa správať neformálne. Typickým príkladom je čašník v reštaurácii - medzi hosťami zaujíma svoju rolu, kuchyňa predstavuje zákulisie. V živote existuje veľa scén, na ktorých sa aktéri nachádzajú a hrajú (napr. škola alebo pracovisko). Jednotlivec tam musí využívať masku, aby dokázal efektívne spolupracovať s inými členmi, zapadnúť do spoločnosti a dosiahol svoj cieľ. Keď však má každý jedinec svoj vlastný cieľ, znižuje sa šanca, že ho získa, lebo záujem skupiny je nadradený individuálnym.

Podľa Goffmana existujú dva typy hrania. Prvým je úprimné hranie, kedy sa aktér stotožňuje s postavou, ktorú hrá. Druhým je cynické hranie, jednotlivec si je vedomý toho, že v skutočnosti nie je tým, koho hrá. Väčšina predstavení však spadá niekde medzi. Výkon aktéra teda môže byť skutočný a úprimný alebo falošný - ten v prípade divadelného predstavenia alebo filmu nemáme brať vážne (teda si danú rolu nemáme v reálnom živote spájať s hercom, ktorý ju hrá). Na druhej strane, aby bol podvodník úspešný, musí obecenstvo o svojom falošnom výkone presvedčiť.

Ak sa má predstavenie vydariť, obecenstvo musí byť presvedčené o tom, že účinkujúci je so svojou rolou spätý a predvádza ju so všetkou úprimnosťou. Diváci si držia odstup od zákulisia, ktoré by mohlo zmeniť pohľad na aktérovu rolu. Cielene prehliadajú to, čo sa deje mimo scény, lebo podvedome nechcú, aby sa ich názor zmenil.

Tzv. manažment dojmov obsahuje projektovanie idealizovaného obrazu o nás. Zahŕňa množstvo aspektov súvisiacich s hraním, napr. že sa aktéri cielene snažia zakryť, koľko osobného úsilia vložili do budovania fasády a možný zisk, ktorý hraním nadobudli.

Jedinec môže hrať súčasne aj dve roly naraz. Goffman uvádza príklad ženy, ktorej primárna rola je úloha dobrej a milujúcej manželky, na druhej strane je jej sekundárnou rolou pozícia milenky. Vzniká vyvážený vzťah, ktorý nie je ani skutočný ani logický a ohrozujú ho neočakávané hrozby alebo svedkovia. Najnebezpečnejšia je neschopnosť odpútať sa od svojho vnútorného pohľadu na vlastnú realitu, ktorá ohrozuje výkon jedinca v role. Zároveň musí byť aktér stále v strehu, aby nevystúpil zo svojej úlohy aj v momente, keď nehrá.[1]

Do istej miery človek často nevie, že niečo predvádza, nedokáže úplne existovať bez fasády, lebo okolnosti ho k tomu prinútia. Základom je, aby sa jedinec dozvedel čo najviac o nevyhnutných rolách, ktoré počas života hrá.

1. GOFFMAN, Erving. Všichni hrajeme divadlo. 1. vyd. Praha : Nakladatelství studia Ypsilon, 1999. 247 s. ISBN 80-902482-4-1. s. 69–70

• Erving Goffman: Všichni hrajeme divadlo. Praha: Nakladatelství Studia Ypsilon, 1999, 247 s., ISBN 80-902482-4-1.
• Jan Jandourek: Úvod do sociologie. Praha: Portál, 2009, 231 str., ISBN 978-80-7367-644-5.
• Jiří Šubrt a kol.: Soudobá sociologie II (Teorie sociálního jednání a sociální struktury). Praha: Karolinum, 2008, 392 str., ISBN 978-80-246-1413-7.

• Erving Goffman