Fu (báseň)

Fu (čín. 賦, pchin-jin: fù - opisná báseň, poetická esej, óda, rapsódia, báseň v próze) je literárny žáner, ktorý vznikol v Číne v období dynastie Chan.

Pôvod básní fu je nejasný, vplyv na nich mali školy rétoriky vtedajších politických poradcov, hádanky filozofa Sün-c’a, ktoré sa označovali slovom fu, a štýl, ktorým boli napísané Piesne z Čchu. Stavba verša je odvodená od Piesní z Čchu, z ktorých vzniká tzv. štýl Sao (sao-tchi fu 骚体賦): verše sú rozdelené na tri a dve slabiky, medzi ktorými tvorí spojovací člen ér 而 cézuru; prvý verš sa končí zvolacou časticou xī 兮. Oproti Piesniam z Čchu majú popisné básne fu nezvyčajne dlhú formu, ktorá sa vysvetľuje tým, že prebehol proces sekularizácie náboženských prvkov zo starších piesní. Namiesto šamanov a bohýň sa vyzdvihujú panovníci a chvália sa ich činy.

Opisné básne fu sú písané v rýmoch, jeden verš sa môže skladať z troch až siedmich (niekedy i viacerých) slabík a často sú opatrené prozaickým predhovorom, niekedy sa za nich pridáva veršovaný epilóg. Vyskytujú sa v nich časté aliterácie a asonancie.

Čo sa týka ich obsahu, sú typické tým, že obsahujú dlhé výpočty zvierat, rastlín, osôb a udalostí. Stále opakovanie a variácie onomatopoézií, synoným, antitéz a hyperbol má pôsobiť ako magické zaklínanie, ktoré má privodiť vládcovi posvätnú auru. Aj obľúbené motívy vyskytujúce sa v opisných básňach fu odkazujú na kvázi-náboženský charakter týchto básní: cisárovu obetu nebesám a zemi, hlavné mesto ako centrum cisárskej moci a poľovačky v cisárskej obore. Básne fu vznikali pri dvoroch, nie však v paláci cisárov ale v palácoch princov na juhu krajiny.

Neskôr začali literáti písať aj o iných témach, prinášali súkromné témy a vyjadrovali vlastné pocity. Napríklad melancholická 鵩鸟赋 (Fu o sove) opisuje život básnika Ťia Iho vo vyhnanstve a jeho pocit blížiacej sa smrti. Ďalšie osobné témy sú napríklad starosti pri pohľade na hlavné mesto, či nenaplnené city zo stretnutia s bohyňou.

Básne fu boli najvýznamnejším lyrickým žánrom dynastie Chan a následného obdobia rozdelenia. Boli považované za umeleckú a vzdelaneckú básnickú tvorbu a veľa básnikov siahalo po tomto štýle, aby opísali paláce, parky, mestá, ale aj pocity ako starosti, samotu či oddelenie.

Autori

Prvým autorom básní fu bol Sung Jü 宋玉, o ktorom ale máme málo informácií a je otázne či vôbec žil[1]. Prisudzované sú mu Báseň o hore Kao-tchang 高唐赋 (Kao-tchang fu), Báseň o bohyni 神女赋 (Šen-nü fu) a Báseň o vetre 风赋 (Feng fu).

Najvýznamnejším autorom v štýle fu je S'-ma Siang-žu 司马相如, ktorý žil na dvore kráľa Wu-tiho. Jeho básne dosahujú barokové kvality a ospevujú cisársky dvor. V básňach vystupujú vymyslené postavy a kladie dôraz na fantastickosť. Je autorom až dvadsatich zachovaných básní fu, medzi inými Báseň o love syna nebies 天子游猎赋 (Tchien-c' jou-lie fu), Báseň o velikánovi 大人赋 (Ta-žen fu) a Báseň o vysokej bráne 长门赋 (Čchang-men fu).

Oslavné popisy cisárskej družiny nachádzame u Jang Siunga 扬雄. Vo svojich básňach často využíva aj citácie z konfuciánskych spisov. K jeho básňam v štýle fu sa radia Báseň o love 羽猎赋 (Jü-lie fu) a Báseň o vysokých osikách 长扬赋 (Čchang-jang fu).

Konkubína Pan Ťie-jü 班婕妤, ktorá bola vďaka intrigám odsunutá z hlavného háremu do vedľajšieho paláce, popisuje svoje životné osudy vo fu s názvom Báseň o sebaľútosti 自伤赋 (C'-šang fu).

V štýle fu písal poéziu aj chanský historik Pan Ku 班固. Jeho básne sú osobnejšie, časté sú reflexie na minulosť. Zachovali sa Báseň o dvoch hlavných mestách 两都赋 (Liang tu fu) a Báseň o komunikácii 幽通赋 (Jou tchung fu).

Referencie
  1. Minford J., Lau, J.: Classical Chinese literature: an anthology of translations. New York: Columbia University Press, 2000. Strany 267 - 328.

Zdroj
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fu (poesia) na talianskej Wikipédii.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.