Fokker D.VII
Fokker D.VII bolo nemecké stíhacie lietadlo, používané najmä počas prvej svetovej vojny. Bol to dvojplošník, ktorý navrhol Reinhold Platz a bolo vyrábané v továrni Fokker-Flugzeugwerke. Išlo o tak nebezpečný stroj, že ako jediný typ bol spomínaný v podmienkach kapitulácie, na základe ktorých bolo Nemecko povinné odovzdať všetky tieto lietadlá spojencom.
| Fokker D.VII | |||
 Fokker D.VII v Deutsches Museum (Mníchov) | |||
| Typ | stíhacie lietadlo | ||
|---|---|---|---|
| Výrobca | Fokker-Flugzeugwerke | ||
| Konštruktér | Reinhold Platz | ||
| Prvý let | január 1918 | ||
| Zavedený | apríl 1918 | ||
| Charakter | vyradený | ||
| Hlavný používateľ | Luftstreitkräfte Rakúsko-uhorské námorníctvo | ||
| Výroba | 1918 | ||
| Vyrobených | 3300 | ||
| Cena za kus | 50 666 USD v roku 1944 | ||
| |||
Vznik a vývoj
Od roku 1916 pracoval Reinhold Platz, hlavný konštruktér firmy Fokker, na konštrukčných návrhoch viacerých lietadiel. Koncom roku 1917 predstavil prototyp V11 poháňaný 160-koňovým motorom Mercedes D.III. Práve v tomto období stratili nemeckí piloti, bojujúci v 1. svetovej vojne, dominanciu vo vzduchu. Preto Nemecko začiatkom roku 1918 vyhlásilo súťaž o nové stíhacie lietadlo. Na letových skúškach a výbere víťazného stroja sa prvýkrát v histórii podieľali nemeckí bojoví piloti. Jedným z nich bol aj Manfred von Richthofen, ktorý bol známy skôr ako Červený barón.
Spoločnosť Fokker prišla do súťaže s prototypom V11, ktorý odskúšal aj sám Richthofen. Červený barón však s lietadlom nebol príliš spokojný a podrobil ho kritike. Platza to vôbec neodradilo a Richthofenove pripomienky zapracoval do pozmeneného prototypu. Pre dosiahnutie lepšej ovládateľnosti lietadla bol predĺžený jeho trup ako aj koreň pri zvislej chvostovej plutve. Následne Červený barón znovu otestoval lietadlo V11 a zapracované zmeny schválil, čím sa stal Fokker víťazom súťaže. Firma získala zmluvu na výrobu 400 lietadiel, ktoré dostali označenie D.VII.
Dopyt po novej stíhačke bol však príliš veľký a bol nad rámec výrobných kapacít Fokkeru. Preto sa do produkcie zapojila aj konkurenčná firma Albatros, ktorá vyrábala tieto stroje na licenciu. Paradoxom bolo, že Albatros sa stal hlavným dodávateľom D.VII a lietadlá z jeho výrobnej linky sa vyznačovali vyššou kvalitou.[1]
Prvé stroje sa dostali k bojovým jednotkám koncom apríla 1918. V júli už bolo v prevádzke 407 lietadiel a do novembra stúpol ich počet až na 775 kusov. Piloti mali z D.VII dobrú viditeľnosť a lietadlo sa vyznačovalo aj solídnymi letovými parametrami. Nemeckí letci o Fokkeri D.VII hovorili, že z priemerného pilota môže urobiť dobrého a dobrý pilot sa v ňom môže stať legendou. Keď sa Fokker D.VII objavil na západnom fronte, spojeneckí piloti najprv novú stíhačku podceňovali, kvôli jej hranatému trupu. Rýchlo však prehodnotili svoj názor. D.VII sa vyznačovala jedinečnou schopnosťou „zavesiť sa na svoju vrtuľu“, zatiaľ čo pilot mohol strieľať na nechránenú spodnú stranu nepriateľských lietadiel. To z nej urobilo veľmi obávaného protivníka.
Do konca vojny bolo vyrobených približne 1000 lietadiel D.VII. Pre ich vysokú kvalitu však výroba pokračovala aj po skončení 1. svetovej vojny a to v holandskej pobočke Fokkeru. Celkovo sa vyrobilo asi 3300 kusov tohto legendárneho stroja.[2]
Technické údaje
- Posádka: 1
- Dĺžka: 6,95 m
- Rozpätie: 8,96 m
- Výška: 2,75 m
- Plocha krídel: 20,5 m²
- Hmotnosť (prázdny): 670 kg
- Hmotnosť (vzletová): 905 kg
- Pohon: 1x radový šesťvalec Mercedes D.III s výkonom 120 kW (160 konských síl)
- 1x radový šesťvalec Mercedes D.IIIa s výkonom 130,5 kW (175 konských síl)
- 1x radový šesťvalec BMW IIIa s výkonom 137,95 kW (185 konských síl)
- Maximálna rýchlosť: 189 km/h
- Dostup: 5 486 m
- Dolet: 266 km
Výzbroj
- 2x guľomet Spandau kalibru 7,92 mm[3]