Flavius Aetius
Flavius Aetius (* cca 390, Durostorum, Bulharsko – † 21. september 454, Ravenna, Taliansko), niekedy označovaný ako posledný Riman, bol vojvodca cisára Valentiniana III., ktorý po roku 437 získal dominantné postavenie na západorímskom dvore. O jeho pôvode sa nezachovalo príliš veľa informácii. Vieme, že jeho matka bola Rimanka z Itálie a jeho otec Gaudentius bol vojenským veliteľom v Sirmiu, nevylučuje sa, že mal germánskych predkov. Naopak s istotou sa vie, že v mladosti strávil istý čas ako rukojemník pri Hunoch. Kontakty, ktoré tam nadviazal, mu veľmi pomohli v spoločenskom vzostupe.
| Flavius Aetius | |||
| rímsky vojvodca | |||
 | |||
| Narodenie | asi 390 Durostorum, Bulharsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 21. september 454 Ravenna, Taliansko) | ||
| |||
Cisárovi Valentinianovi, vlastne skôr jeho matke a poručníčke Galle Placidii, Aetius po prvý raz výrazne prospel roku 425, keď získal na pomoc proti uzurpátorovi Iohannovi hunske oddiely. Aj keď do bojov nakoniec priamo nezasiahol (Valentinianove vojska zvíťazili krátko pred jeho príchodom), už len hrozba útoku nalomila Iohannovo postavenie v Itálii. Galla Placidia Aetia za odmenu vymenovala na magistrem militum v galských provinciách.
V novej funkcii vystúpil Aetius aktívne proti Vizigótom blízko Arles a podarilo sa mu ich poraziť. Rovnako dobre si počínal aj počas vojny s Burgundami, usadenými okolo dnešného Wormsu, ktorých porazil v roku 437. Zhruba od tej doby sa jeho postavenie v západorímskej ríši fakticky rovnalo spoluvláde.
Najslávnejšia bitka však na Aetia iba čakala. Stretol sa v nej s húnskym kráľom Attilom roku 451 na Katalaunských poliach, kde spoločne s Vizigótmi dosiahol prinajmenšom uspokojivý výsledok – Huni odtiahli z Gálie. Vnútropoliticky stál Aetius na strane senátnej aristokracie a v opozícii proti cisárovi. Valentinianus sa ho nepochybne obával, a hneď ako mu to pomery dovolili (Attilova smrť roku 453), obvinil všemocného veliteľa z vlastizrady a vlastnou rukou ho zavraždil. Tento krok pripravil ríšu snáď o jediného muža schopného zaistiť poriadok v provinciách, ktorý vedel okrem iného obratne využívať spory najrôznejších etník na rímskej pôde aj mimo nej. Keď cisára 16. marca 455 zabili Aetiovi priaznivci, prevládli v západorímskej ríši dezintegračné tendencie, ktoré o dvadsať rokov neskôr vyvrcholili jej pádom.