Fáma

Fáma môže vzniknúť náhodne i s úmyselným zámerom z nedostatku informácií, ktoré majú odhaliť kauzálne súvislosti spojené s danou skutočnosťou, prípadne znepokojujúcou udalosťou, tie sú umelo konštruované v rámci skupiny, ktorá do tohto abstraktu premieta podvedome vlastné presvedčenie v závislosti od miery jej informovanosti. Fáma pramení skôr zo subjektívnych vnemov, než faktu samotného, na ktorý sa nahliada do veľkej miery prostredníctvom myšlienkových stereotypov a predstavivosti. Túto skutočnosť ilustruje napríklad i fáma o styku profesora s dospievajúcou zverenkyňou, ktorá vznikla v dievčenskom penzionáte a na ktorú v roku 1910 upozornil vo svojej práci Carl Gustav Jung. Prirodzeným zdrojom fám je často i chybná interpretácia určitej mnohoznačne prednesenej informácie, ktorá je priamym dôsledkom nedorozumenia prameniaceho z povedaného a pochopeného. Typickým príkladom je pôvodná správa nemeckého listu Kölnische Zeitung o obsadení Antverp nemeckými vojskami počas prvej svetovej vojny a jej žurnalistické modifikácie a interpretácie.Fáma je najmä výsledkom spoločenskej skupiny, ktorá ju šíri, možno ju teda vnímať ako behaviorálny prejav, kolektívne dielo, ktoré je vlastne vyvodzovaním záverov z pôvodnej správy, skutočnosti. Ide o emocionálnu komunikáciu, stimulujúcu citové reakcie a súdy. Správy, ktoré majú potenciál stať sa fámou sú na prvom mieste tie, ktoré nútia k reakcii, narúšajú systémový rád. Vo fáze, kedy je fáma dotvorená uchopením a vnímaním indivídua, ako člena určitej spoločnosti, stáva sa z nej určitý druh legendy, ktorý je neperiodicky aktualizovaný niekým, kto ju v danej chvíli rozpráva. Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva kolektívna pamäť a v rámci nej komunikatívna pamäť, ktorá je nástrojom uchovávania a prenášania fám a v ktorej sa tiež odráža to, čo je pre danú skupinu určujúce. Z psychologického hľadiska fáma poskytuje uvoľnenie vnútorného napätia a je prvou fázou psychického uvoľnenia, ktorému predchádzala úzkosť z rozširovanej skutočnosti. Možno ju chápať ako spoločensky prijateľné odreagovanie agresivity, prítomný môže byť i zábavný aspekt, taktiež spojený so satisfakciou šíriteľa fámy.[10]

Výrazným charakteristickým rysom fám je najmä rýchlosť ich šírenia a tiež mediálna spoluúčasť v tomto procese, ktorá prispieva k ich väčšej vierohodnosti. Obiehanie fámy je sériou afirmácií, ktoré majú recipienta utvrdiť a presvedčiť o pravdivosti fámy.

Fáma je šírená pomocou dvoch jazykových úrovní. Prvou je používanie slovného obratu „hovorí sa“, ktorý odkazuje na širšie spoločenstvo a jeho povedomie o skutočnosti tiež je nepriamou výzvou k akejsi názorovej jednote. Druhá jazyková úroveň šírenia fámy zahŕňa odkaz na svedectvo vierohodného zdroja. Pôvodný svedok je nemenovaným sprostredkovateľom, ktorý je dôležitým práve pre jeho blízkosť i bezprostrednú neprítomnosť, táto zabraňuje overovaniu faktov. Mimo hodnovernosti zdroja je potrebné i chcieť a mať možnosť fáme uveriť.[11]

V rámci procesu šírenia fámy majú všetci jej aktéri vymedzené úlohy.

• „podnecovateľ“ človek, ktorého sa fáma dotýka v smere, kedy podnecuje jej vierohodnosť za účelom sledovania vlastných cieľov
• „vykladač“ prichádza s logickými návrhmi a vysvetleniami otázok podnecovateľa
• „apoštolovia“ osoby, ktoré sa s fámou plne stotožňujú

V prípade politických fám sa role rozdeľujú nasledovne:

• „oportunisti“ miernejšia forma typu podnecovateľov, fáma slúži najmä k upevneniu ich autority
• „osoby flirtujúce s fámou“ nie sú presvedčení o jej pravdivosti, ale jej šírenie im spôsobuje radosť a potešenie
• „pasívni poslovia“ fáme celkom neveria, nepopierajú ju, ale zároveň kvôli pochybnostiam kladú otázky
• „protagonisti antifámy“ osoby idúce do protiútoku[12]